Choď na obsah Choď na menu
 


VIDMO

vidmo1.jpgV piatok na konci pracovného týždňa už nemávam energie nazvyš. Môj organizmus cíti víkend a automaticky prelaďuje na úsporný režim. Vízia horizontálnej polohy jasne víťazí, a rovnako ako väčšina ľudí, plánujem poslúchnuť dobrú radu šíriacu sa éterom a zresetovať si hlavu.

Lenže tento piatok sme sa s Marekom prihlásili na nočný skialpový pretek. Vonku bolo sychravo, v dolinách ležala hustá hmla, podchvíľou padal drobný pichľavý dážď. Počasie keď nehodno psa vyhnať. A vnútri tak príjemne teplúčko! Vonku studená čierna tma, dnu hrejivé svetlo, sviečky, čaj a teplá deka. Pohodlný gauč, čo ti podráža kolená a televízny ovládač, ktorý sám skáče do ruky.

A ja si vyzliekam svoje široké tepláky a naťahujem na seba lyžiarsku výstroj. Chce sa mi plakať. Vyzúvam mäkké papučky a pchám nohy do tvrdých lyžiarok. Vyfúkané vlasy s ľútosťou strkám pod priliehavú čiapku. A na ňu ešte čelovku. Zrkadlo v predsieni odráža moju zamračenú tvár a šteká: Ty jedna masochistka, kam sa to zas ser... !

Rozladenosť ma čiastočne prechádza, keď vidím Mareka v dave ľudí pod vysvietenou nafukovacou bránou. Máva na mňa mojím štartovacím číslom, ktoré mi po dlhšom obzeraní pripína na stehno. Do bundy sa špendlíky nepichajú. Hneď potom mi skontroluje nalepené pásy, prestaví pätu na viazaní, vypne a zapne čelovku. A nakoniec mi brnkne po nose. Pokúsim sa o úsmev. Nevyjde.

Keď moderátor vyzve pretekárov, aby si zapli lampy a zoradili sa na štarte, moja zlá nálada mizne. Hustá hmla rozptyľuje svetlo čeloviek do ohraničeného kruhu okolo našich hláv a všetci vyzeráme ako svätí z obrazov v kostole. Svätí s lyžami na nohách. Na svetelnej tabuli sa objavujú digitálne hodiny a moderátor napätým hlasom odpočítava posledné sekundy do štartu ako pred príchodom Nového roka. Zaznie výstrel a spoza štartovacej čiary prudko vyrazia prví šprintéri.  

„Chrti už sú na trati,“ komentuje moderátor do mikrofónu.

„Chrti“ na čele hviezdneho koberca sa hore kopcom rozbehnú, čo sfanatizuje celý dav. Aj keď vôbec nepatrím medzi súťaživé typy a alibisticky vyhlasujem, že športovať sa má pre radosť, masa zenergizovaných ľudí ma strhne so sebou ako lavína. Chrtí vírus je prudko nákazlivý.

Nepokojné svetlá sa vyroja do čiernej tmy ako mračno svätojánskych mušiek. Každý sa zúrivo derie dopredu. Kužele svetla z našich hláv sa pokúšajú preniknúť čiernou tmou, no hmla im v tom bráni. Nedovidím si ani na špičky lyží. Vnímam len temné siluety predo mnou, nejasnú oranžovú žiaru na kopci, sneh, čo tvrdo vŕzga pod lyžami a palice prepichujúce zľadovatenú škrupinu. Na mihalniciach mi zamŕza para, golier flísovej bundy obrastá bielou inovaťou.

„Ideš, ideš,“ pokrikujú fanúšikovia s fakľami v rukách, sprevádzajúci fučiaci peletón. Po prvých euforických metroch vo vražednom tempe každému dochádza dych. Tí, čo prepálili štart, bočia preč z hlavného prúdu a v ústraní, zahalení tmou, hlasno odfukujú. Aj mne sa pred očami robia krikľavé mžiky a dvíha sa mi žalúdok. Zvoľňujem tempo. Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa, hovorím si, a hanbím sa. Toto otrepané heslo mi vždy znelo tak trochu geriatricky. A naraz sa s ním stotožňujem, ba mám tendenciu prijať ho za svoje životné krédo. To nič, to len kyslíkový dlh!

Naberáme výšku, hmla redne, stráca sa, náhle je vôkol jasno. Obzerám sa dozadu, matné siluety sa vynárajú z hmly, získavajú jasné kontúry, duchovia sa menia na ľudí. Akoby práve vyšli z močarísk. Odrazu sa mi ľahšie dýcha, hmla ma prestala tlačiť k zemi, s čistým vzduchom mi prúdi do žíl nová energia. Nado mnou na kopci blikajú žlté cieľové majáky, svah zhora osvetľujú ratraky. Na kopci vidím svetlá, ktoré môžu byť chatami, ale tiež hviezdami. Prví chrti už pretínajú cieľovú pásku, niekde medzi nimi bude aj Marek.

Spomalím a očarene sa obzerám okolo seba. Nočná atmosféra má v sebe niečo magické. Vpredu sa mihajú fakle, po snehu kĺžu lúče bateriek, na nebi žiaria hviezdy. Za sebou vidím matné oranžové svetlo, akoby vychádzalo spod periny. Predbieha ma akási žena. Asi nebude romantický typ, keď ju táto atmosféra ani na chvíľu nespomalí. Zrýchlim krok, opriem sa do palíc a dostanem sa pred ňu. Žena je zjavne z tej ambicióznejšej sorty, počujem, ako si zlostne odfrkne a zo všetkých síl sa derie predo mňa. Predbehne ma, no to snáď nie, odrazu tu už nechcem byť len do počtu, odrazu ju stoj čo stoj chcem poraziť. Nevládzem, fučím, ale držím sa jej ako kliešť, predsa len budem mať v niektorom záhybe DNA zašitú tú súťaživosť. Zvrchu od cieľovej brány ku mne dolieha Marekov hlas: To dáš, to dáš! Poď, poď, poď! Zapnem posledné sily, predĺžim krok, zaberiem rukami, už len pár metrov, predbieham ju, áno, som v cieli skôr ako ona, vyhrala sóóóm!

Za páskou spadnem na zem ako vrece zemiakov, prudko dychčím, zle vidím, chce sa mi zvracať. Marek čaká, kým prídem k sebe, zatiaľ mi odlepuje pásy z lyží a nespokojne krúti hlavou.

„Netreba sa tak uštvať, šport má byť zábava,“ hovorí.

„Keď...“ ešte stále neviem chytiť dych „... som nemohla dopustiť ...aby ma predbehol niekto ..... čo má ..... väčší zadok ako ja.“

„Jáj,“ smeje sa, „tak to je naozaj dôvod vypustiť dušu!“

Sedíme s Marekom vedľa seba na batohoch, popíjame čaj z termosky a sledujeme, ako sa hore svahom smerom k nám šinie svetelný pás. Teraz, keď som už chytila dych a ustálila krvný tep, je to nádherné. Len makajte, priatelia. Povedľa stojí mladá mamička s dieťaťom zakukleným v deke na sánkach a radostne víta svojho muža. „Tak tu si, ty naša svätojánska muška,“ hovorí mu nežne, načo sa urazene ozve drobná dcérka: „Mami, on nie je muška, on je MUŠ!“

Všetci vybuchneme smiechom, aj udychčaný tatino zlomený vo dvoje a o dobrú náladu na zvyšok večera máme postarané.

Po spoločnom posedení a ocenení víťazov v chate na svahu sa znova ocitáme vonku v čiernej tme. Ratraky už nesvietia, noc je jasná, obloha plná hviezd. Iba doliny sú stále privalené ťažkou hmlou. Husté sivé oblaky sa plazia do polovice zjazdovky. Zapíname čelovky a Marek vyťahuje z batoha svoje prekvapenie: veľkú kufríkovú baterku s poriadnym, výkonným svetlometom.

„Ty si TOTO trepal na chrbte?“ žasnem. Marek ma stále dokáže niečím šokovať.

„Pozri sa dolu,“ hovorí mi, postaví baterku na batoh a namieri ostré svetlo na môj chrbát.

Pozerám sa dolu svahom a neverím vlastným očiam. Možno som dnes nedosiahla najrýchlejší čas, ale dosiahla som iné životné prvenstvo: ešte nikdy som nevrhala väčší tieň! Moja ostro ohraničená čierna silueta sa rozprestrela po celom svahu, ba po nízkych oblakoch plných ľadových kryštálov, ktoré odrazili lúče svetla, sa preplazila až do Popradu. A keď som zdvihla ruku, dotkla som sa Kráľovej hole!

„Takto nejako vyzerá vidmo,“ hovorí Marek a zamyslene sa postaví vedľa mňa.

„Vidmo?“ nerozumiem.

„To je taký svetelný úkaz, ktorý vzniká, keď je hustá hmla a lúče slnka sa lomia na jej povrchu. Ak ožiaria postavu, jej tieň sa odrazí od oblakov a ľudia začnú utekať a hystericky kričať: duch, duch! Hovorí sa, že ak vidíš vidmo prvýkrát, hory ti dávajú znamenie. Ak ho vidíš druhýkrát, je to varovanie, že si príliš vysoko a môžeš spadnúť. A ak sa ti ho podarí zazrieť aj tretíkrát, hory ťa  prijmú za svojho a už sa ti nič nestane.“

Stojíme vedľa seba a hádžeme ozrutné tiene ponad mraky. Rukou hladím chrbát Nízkych Tatier, dávam frčky prečnievajúcim oblakom, zatláčam ich späť pod perinu. Neviem sa vynadívať. Hrám s tieňmi divadlo, prstami oboch spojených rúk znázorňujem krídla vtáka, čierny tieň je na bielom podklade nádherne ostrý. Marek „prilieta“ z druhej strany, zápasíme, kloveme sa „zobákmi“, s hlavami vytočenými na svah pozorujeme vlastné úžasné divadlo. Mením sa na psa a chňapem po ňom ňufákom. On vystrčí dva prsty a na „plátne“ sa objaví ušatý zajac krčiaci papuľkou. Hra nás celkom pohltí, zabúdame na čas a spamätáme sa až keď nám úplne skrehnú ruky.

Doma sa uveličene balím do deky, do šálky si lejem teplý čaj, námesačný úsmev mi z tváre neschádza. Nie, nie, telku nezapnem. Potrebujem nerušene stráviť najkrajšie predstavenie, na akom som kedy bola. A hneď v hlavnej úlohe!

Koľko premáhania ma dnes stálo opustiť teplý domov a odolať lákadlám pohodlia! Keby som im podľahla, asi by som doma strávila príjemný večer. Jeden z mnohých. No takto som zažila večer, na aký sa nezabúda.

Život vie na nás zvodne žmurknúť aj vtedy, keď má uplakané oči. Len mu treba dať šancu.

679892_4828688952735_1989963409_o.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.