Choď na obsah Choď na menu
 


TANGO NA DRAČOM PLESE

1091201_10201615960818467_1425163991_o.jpgTento rok udreli tuhé mrazy nečakane skoro. Príroda kapitulovala, zo stromov naraz spŕchli všetky listy, rastlinám sa podlomili kolená a unavená tráva mäkko ľahla na zem. Pôda stvrdla, jazerá zamrzli, vzduch spriezračnel a sviežo zavoňal bielou inovaťou.

„Poďme sa korčuľovať,“ píšem SMS a rozmýšľam, komu ju poslať. Isteže, nechcem ísť na zimný štadión, mám na mysli tatranské pleso niekde vysoko v horách, jazierko na dne strmého žulového kotla s vysokou skalnou hradbou naokolo, so zasklenou vodnou hladinou, na ktorú by som si mohla ľahnúť doluznačky a „plávať“ po nej nasucho, pozorovať dno a počítať kamene. Chcem špičkou korčule pokresliť nedotknuté ľadové plátno, chcem po ňom prefrčať na jednej nohe ako lastovička, chcem urobiť piruetu, pri ktorej sa mi výhľady zlejú do jedného rýchleho sivo-modrého filmu. Chcem zažiť niečo divoké a nezabudnuteľné, chcem  ísť do samej tlamy tatranského draka, chcem ísť na Dračie pleso! Dopĺňam SMS o miesto, ktoré sa mi naraz vynorilo pred očami ako úplne ideálne pre môj zámer a posielam ju ako skupinovú SMS svojim priateľom.

Tento rok udreli tuhé mrazy nečakane skoro. Príroda kapitulovala, zo stromov naraz spŕchli všetky listy, rastlinám sa podlomili kolená a unavená tráva mäkko ľahla na zem. Pôda stvrdla, jazerá zamrzli, vzduch spriezračnel a sviežo zavoňal bielou inovaťou.

„Poďme sa korčuľovať,“ píšem SMS a rozmýšľam, komu ju poslať. Isteže, nechcem ísť na zimný štadión, mám na mysli tatranské pleso niekde vysoko v horách, jazierko na dne strmého žulového kotla s vysokou skalnou hradbou naokolo, so zasklenou vodnou hladinou, na ktorú by som si mohla ľahnúť doluznačky a „plávať“ po nej nasucho, pozorovať dno a počítať kamene. Chcem špičkou korčule pokresliť nedotknuté ľadové plátno, chcem po ňom prefrčať na jednej nohe ako lastovička, chcem urobiť piruetu, pri ktorej sa mi výhľady zlejú do jedného rýchleho sivo-modrého filmu. Chcem zažiť niečo divoké a nezabudnuteľné, chcem  ísť do samej tlamy tatranského draka, chcem ísť na Dračie pleso! Dopĺňam SMS o miesto, ktoré sa mi naraz vynorilo pred očami ako úplne ideálne pre môj zámer a posielam ju ako skupinovú SMS svojim priateľom.

Problém je v tom, že v mojom okolí sa nevyskytujú ľudia s rovnakou diagnózou, akú mám ja. Sú to samí rozvážni jedinci s vyvinutým pudom sebazáchovy, ktorým na zvýšenie adrenalínu stačia večerné správy.

Miša: „Šibe ti?“ 

Denisa: „Nie, ja sa mám rada.“

Jana: „Jedine ak ma tam niekto vynesie na chrbte.“

Karol: „Nechceš radšej zostať žiť a prísť za nami do sauny?“                    

Znechutene odkladám mobil. Prečo musia byť všetci takí strašne rozumní?!

„Kedy a kde?“ čítam poslednú SMS a oči mi div nevyletia z jamiek. Marek! Žeby konečne niekto s rovnakou krvnou skupinou?

„Popradské Pleso, zastávka električky, zajtra 8,30.“

„OK.“

Som šokovaná. Ešte nikto takto bez výhrad nezareagoval na moje bláznivé nápady. Očakávala som spŕšku logických argumentov, že je len november, zima zatiaľ neudrela, nikde nie je sneh a Dračie pleso nie je žiadny pľuvanec, že má hĺbku 16 metrov a dĺžku 200. A čo sa všetko môže stať, keď sa preboríme, a bla-bla-bla.

A tu zrazu mi niekto bez otázok, bez argumentovania, bez rozhodovania a zrejme aj bez uvažovania povie, že ok. Mareka moc nepoznám, okrem toho, že je skvelý skialpinista, neviem o ňom nič. Čo ak je to ľahtikár, nezodpovedný idealista, nezrelý rojko lačnejúci po adrenalínovom dobrodružstve, ktorému vo výbave povinnej na prežitie chýba rešpekt a pokora? Čo ak sa s ním naozaj púšťam na „tenký ľad“?

Uvidíme. Balím si do batoha korčule a náhradné oblečenie. A po dlhšom uvažovaní si doňho strčím aj zápalky a noviny. Keby niečo.

Popradské Pleso, dohodnutý čas. Marek ma už čaká, ledabolo opretý o stenu zastávky, na zemi obrovský batoh.

„Bála som sa, že si to rozmyslíš,“ hovorím a zľahka ho objímem.

„Ja?!“ ukáže na seba oboma palcami a urazene zagúľa očami.

Kráčame po asfaltke smerom na Popradské pleso. Je jasný, bezoblačný deň, mrzne, na oblohe žiari nízke, studené slnko, inovať obrastajúca ihličky límb a smrekov iskrí v jeho lúčoch.

„Čo máš v tom batohu?“ pýtam sa zvedavo a rukou ho skusmo nadvihujem.

„Železo,“ hovorí tajomne. „Trénujem, aby som mal svaly ako grécky hrdina.“

„To je dobre,“ prehodím nedbalo „budem sa sťahovať, svalnatí chlapi sa hodia.“

„No dovoľ!“ ohradí sa dotknuto, zovrie ruku do päste a zamilovane pohladí svoj nafúknutý biceps. „To nie na robotu.“

Vyprsknem smiechom.  

Keď neskôr zhodí svoj tonový batoh na zem a sadne si na kameň, aby si oddýchol, vyskočím mu na chrbát a oviniem ho nohami ako chobotnica.

„Už nemusíš nosiť železá,“ smejem sa mu do ucha. „Odteraz budeš nosiť mňa.“

Vyvalí oči a so zúfalým zafunením sa tackavo postaví. Držím sa ako prilepená.

„Železá, chcem späť svoje železá!“ kvíli nešťastne a točí sa so mnou do kruhu ako slepec.

Kráčame Zlomiskovou dolinou popri Ľadovom potoku a za skalnou vežou odbočujeme doľava.

„Tamto je Dračí štít,“ hovorí Marek. „A tam Dračí zub“.

„A vzadu Dračie sedlo,“ dopĺňam ho.

„A vieš, ako vzniklo Dračie pleso?“ pýta sa, a ja zavrtím hlavou.

„Jedného dňa sa drak, ktorý žil v týchto skalách rozhodol, že sa ožení. A tak sa vybral hľadať nevestu. Dlho krúžil po oblohe, až zistil, že najkrajšie devy žijú...“ pozrel na mňa významne „v Tatranskej Štrbe.“  

„Presne tak,“ uškŕňam sa.

„A tak si vyhliadol tú najkrajšiu pannu na zemi a odniesol ju do brloha, aby sa s ňou oženil. Lenže matka dievčiny draka za zaťa nechcela. A tak prišla za ním až sem, vysoko do hôr, a sto dní a sto nocí ho prosila, aby jej jedinú dcéru vrátil. Drak síce chrlil plamene, hrýzol do skál, aj zub si pritom vylomil – aha tamto – no napokon  ho ženin plač obmäkčil a že to bol dobrák od kosti, tak sa nad ňou zľutoval. Krásnu pannu prepustil, zaliezol do brloha a tam smútkom skamenel. Ostal mu von trčať iba chrbát. A matka od šťastia vyplakala toto jazero.“

„Konečne jazero naplnené slzami šťastia a nie smútku,“ hovorím a obzerám sa dookola. „A teraz si najkrajšia panna na zemi obuje korčule a trošku pošteklí drakovi uško.“  

„Panna?“ pýta sa Marek a ironicky dvíha obočie.

„Panna. Na celý život.“

„A či sa s tým nič nedá robiť?“

„Dá, ale treba opakovať, opakovať,“ smejem sa a opatrne stúpam na ľad.

Jazero je presne také, aké som si predstavovala. Zamrznuté hrubou vrstvou číreho, priehľadného ľadu. V posledných dňoch boli silné mrazy, vodná hladina stuhla, no ostala priezračná, nezakryl ju ešte sneh, nezakalil vietor. Je to úchvatné, oveľa lepšie, než som čakala.

Chodím po jazere ako Majka z Gurunu, pod sebou vidím dno posiate veľkými i malými kameňmi, pomaly, opatrne posúvajúc nohy dopredu, sa vzďaľujem od brehu.

„Počkaj, počkaj,“ volá na mňa Marek a kýva, aby som sa vrátila.  

„Toto si navleč,“ podáva mi ferratovú sedačku s dlaňovou karabínkou. Pozerám naňho nechápavo. Načo si mám naťahovať horolezeckú sedačku? Z batoha vyťahuje dlhé zvinuté lano, slučky, cepín, karabíny a bez slova odchádza napravo, medzi balvany. Čo to robí?! Pozerám za ním nedôverčivo, ale poslušne si zapínam sedací úväz. Marek o chvíľu beží s lanom v ruke po brehu na druhú stranu, ku skalám oproti. A vtom mi svitne. Naťahuje cez jazero lano! Lano sa dvíha zo zeme a napína ako tetiva. Marek kontroluje jeho pevnosť, pákou doťahuje pnutie, potom sa vracia ku mne a skúša mi popruhy.  

„Toto vymeníme,“ hovorí a šikovne vymieňa krátku slučku pricvaknutú na opasok za dlhšiu, asi metrovú. Obúvam si korčule a zaväzujem dlhokánske šnúrky na bielych topánkach.

„A ešte toto,“ pripne  mi pod kolená dva remienky s puzdrom, do ktorých zasunie vrhacie nože s dlhou, širokou čepeľou.   

„To načo?“ pýtam sa prekvapene.

„Keby si sa preborila,“ hovorí a uťahuje mi remienky, „dostaneš sa z vody len tak, že si pichneš do ľadu nejaké pazúry.“

„Aha.“ Vstávam a nemotorne sa púšťam na jazero. Škrípavo, ťarbavo kráčam vedľa neho po mliečnom ľade pri brehu až po natiahnuté lano, o ktoré si pricvaknem karabínku so slučkou.

„A keby si sa preborila, topila a bola by ti zima...“ rozmýšľa nahlas „tak si ... tak si načuraj.“

Vybuchnem smiechom až mi slzy vyhŕknu, potom sa otočím a odrazím od ľadu špičkou korčule. Odrážam sa čoraz silnejšie, čoraz smelšie, čepele korčulí škrípu po zamrznutej hladine, už som v strede jazera, a už na jeho konci. Ľad mi nekladie vôbec žiadny odpor. Je úplne priezračný, no z času na čas v hĺbke výstražne, dunivo zapraská. Zvuk je to desivý, nečakaný, mohutný, vidím, ako podo mnou náhle vystrelí čiara pukliny po celej dĺžke jazera, okamžite sa plní vodou a ihneď zamŕza. Keby som nebola pripevnená o lano, asi by som spanikárila a dala sa na útek. No takto sa nebojím. Odrážam sa dlhými, silnými pohybmi, letím po vodnej hladine a hulákam. Vždy hulákam, keď prežívam niečo úchvatné. Keby som sa snažila potlačiť ten pretlak emócií, čo náhle vyvrie z môjho vnútra ako vzdutá láva, asi by ma roztrhlo. A tak lietam po jazere z jednej strany na druhú, pištím, výskam, teším sa, oboma rukami chytám zozadu ľavú čepeľ korčule a v záklone si ju ťahám dohora ako krasokorčuliarka. Ustojím túto krkolomnú pózu celkom dosť dlho, potom, posilnená úspechom, si čupnem, ruky rozpažím a jednu nohu vystriem pred seba. Toto sme trénovali ako deti a nazývali  to „kanón“, no sú už roky, čo som pózu „kanón“ neskúšala, a tak končím, ako inak, na zadku. A keď už sedím, prečo by som si neľahla? Na brucho, tak, teraz plávam po jazere nasucho, vyťahujem z puzdier pod kolenami vrhacie nože, zapichujem „pazúry“ do ľadu a posúvam sa ako krokodíl. Pritom pozorujem dno jazera a kreslím do ľadu usmiate infantilné slniečka. Plnia sa moje predstavy, plnia sa moje sny, v celom vesmíre niet momentálne šťastnejšieho človeka.

„Poď,“ kývam nadšene na Mareka, ktorý sedí na batohu a rehoce sa z mojich kreácií.

„Počkám, či to ten ľad s tebou vydrží. Ja by som na jeho mieste pukol.“

Vstávam na nohy, zasúvam nože do puzdier, vyberám mobil a naplno púšťam hudbu. Dynamické Tango od Roxany. Zaujmem dôstojný, vystretý postoj tanečnice s bradou hore, ruky na pleciach pomyselného partnera, korčuľou na pravej nohe robím dramatické kruhy a začínam svoju tanečnú exhibíciu. Vtom je odrazu Marek pri mne, už netancujem len s duchom, už ma v náručí drží ozajstný muž z mäsa a kostí a tancujeme spolu. Bradu drží vysoko ako ja, stojíme oproti sebe odklonení a stuhnutí, s hlavou otočenou jedným smerom. Vykopávam nohy v rýchlych, trhaných tango-výkopoch, on ma chvíľami ťahá po ľade ako tvrdé poleno, chvíľami od seba odtláča ako jemné pierko, točí ma v rýchlej piruete, drží za plecia, kým sa mi vráti rovnováha a ustália rozbehané oči, hneď ma tlačí za pravú korčuľu po ľade ako hendikepovanú lastovičku. Na konci pesničky ma teatrálne zalomí do záklonu, a to už obaja rozosmiati padáme na ľad.

„Supééér!“ rozjarene hulákam smerom k strmým skaliskám. „Supe-upe-éé-ééér!“ odpovie mi ozvena.

„Prečo si ma aj ty neposlal s týmto nápadom do čerta?“ pýtam sa Mareka ležiaceho vedľa mňa. Hlavy máme pri sebe, pozeráme do neba, moje nohy mieria na sever, jeho na juh.

„Vraj sa nemám rada, keď vymýšľam také somariny, čo ohrozujú život.“

„Tak keď nemáš rada seba, môžeš mať rada mňa a ja ... ja ťa tiež môžem mať rád.“

„Tak vieš čo?“ otočím sa k nemu. „Maj ma rád.“ A rázne si sadám, aby bolo jasné, ktorý zmysel z tohto dvojzmyslu mám na mysli.

„Aj budem!“ hovorí rovnako vzdorovitým tónom a tiež si rázne sadá.

Keď sa na Popradskom Plese lúčime a ja nastupujem do električky, nedbalo prehodí: „Keby ťa zas napadlo niečo, čomu podľa všetkých ostatných chýba zdravý rozum, ozvi sa. Ja to s tebou vydržím,“ dodáva tesne predtým, ako sa mu dvere zatvoria pred nosom.1274990_10201818454560684_2127062717_o.jpg

Ukazovák mi pohoršene vyskočí, ale úsmev nezakryjem. Bol to prekrásny deň. Nehovorím, že sa krásne veci nedajú zažiť aj v saune, no príroda, svieži vzduch a malé adrenalínové šialenstvo je presne to, čo robí život nádherným a plnohodnotným. A ako sa zdá, s človekom ako Marek môžem šialené veci nielen zažiť, ale dokonca aj prežiť.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

pozvanka

(lenka.fabryova@stonline.sk, 23. 2. 2017 21:00)

Kino Tatran som myslela :)

pozvanka

(lenka.fabryova@stonline.sk, 23. 2. 2017 20:59)

Andrea,preco neprides medzi nas do Popradskeho literarneho klubu?
Stretavama sa cca 1x za mesiac a citame si navzajom svoje texty.
Hodnotime a radime si. A organizujeme rozne literarne akcie.
Vlemi radi ta privitame medzi nami. Najblizsie 3.3.2017 o 18tej v Poprade, v kinosale nad Koniom Tatran na nam sv Egidia. Lenka z klubu.