Choď na obsah Choď na menu
 


16 rokov

Moja dcéra si priviedla domov kamarátku Mirku. Vždy som sa tešila, keď k nám priviedla kamarátky. Všeličo som sa dozvedela. Keď k nám Mirka prišla prvýkrát, mala šesť rokov a s veľmi dôležitým výrazom na tvári mi pošepla túto významnú informáciu: „Teta, mňa volajú Záhadná žena“.

Teraz mala Mirka šestnásť rokov a z bacuľatej ‘záhadnej ženy’ vyrástla štíhla krásavica. Hotová Julia Roberts. Učila sa na samé jednotky a vduchu som sa pýtala, či má táto ‘pretty woman’ aj nejakú chybičku.

„Mám hrozné vlasy,“ prehodila Mirka pred zrkadlom a natiahla si dlhú kučeru.

„Dala by som obličku za tvoje vlasy,“ povedala moja dcéra.

„Za toto?!“ uškrnula sa Mirka s odporom a zblízka sa na seba zadívala v zrkadle.

„A tá pleť! Fuj, ako vyrážkový chlieb. Nos ako pelikán, taký klofák ozrutný, oči vytreštené ako sova. Bradu mi asi niekto v detstve chytil do zveráka a poriadne stlačil. Zuby ako vydra riečna. Strom by som nimi ohlodala.“

„Prestaň!“ zasmiala sa moja dcéra.

„Poďte sa najesť,“ zavolala som z kuchyne.

„A čo je?“ počula som, ako sa so strachom v hlase pýta Mirka.

„Halušky,“ povedala moja dcéra radostne. „Mňam, mňam!“

„Ja nemôžem jesť halušky,“ šepkala Mirka. „Pozri, ako mi trčí brucho. Siedmy mesiac.“

„Poď už!“

Moja dcéra sa pustila do halušiek ako vždy: dravo a s pôžitkom. Porcia v nej mizla len sa tak prášilo. „Ešte máme, však?“  skôr skonštatovala, než sa opýtala.

„Máme dosť,“ povedala som.

„Aby som sa nebála,“ uškrnula sa.

Mirka medzitým obhrýzala svoju prvú halušku, ktorú starostlivo oddelila od slaniny.

„A čo škola, Mirka?“ opýtala som sa.

Zdalo sa, že téma na rozhovor jej prišla vhod, aspoň nemusela jesť.

„Hrozné,“ zamračila sa. „Som veľmi hlúpa. Takého tupca ste teta v živote nevideli.“

„Taká tupá, že má samé jednotky,“ zahuhlala moja dcéra s plnými ústami. „Aby si vedela, je nielen tupá, ale aj škaredá a má hrozné vlasy.“

„Hrozné. Otrasné,“ pritakala Mirka.

„Ona by nebola spokojná, ani keby jej z hlavy rašili zlaté prúty,“ skonštatovala moja dcéra a nabrala si tretiu dupľu.

Moja dcéra nikdy nepochybovala o svojej dokonalosti. Aj keď zo školy priniesla štvorku, tešila sa. „Veď som mohla dostať päťku!“ Teraz tu sedela vedľa Mirky, krásnej, múdrej a  ambicióznej, vždy vyznamenanej, vždy medzi víťazmi. A večne neistej, večne pochybujúcej.zahadna-zena.jpg

Pocítila som prílev šťastia pri pomyslení, že moja dcéra nie je nespokojná dokonalá Mirka, ale nedokonalá, no spokojná, vyrovnaná a zdravá dievčina, ktorá sa tu bohapusto a bez výčitiek napcháva, kým Mirka robí vedľa zhyby a kliky a pritom si štipkaním do brucha neustále kontroluje množstvo tuku v páse. Keď príde domov, bude sa do noci učiť. Pri toľkých pochybnostiach o sebe a pri toľkej posadnutosti vlastným perfekcionizmom bude Mirka celý život nútená počítať kalórie, sledovať svoju hmotnosť, svoje miery, strážiť svoju krásu, zvyšovať svoje vzdelanie a aj keď vo všetkom dosiahne maximum, nebude spokojná.

Ako dobre, že moja dcéra nevie, aký má obvod pása a nezaujíma ju, koľko váži. Nestojí ustavične pred zrkadlom, no pritom o vlastnej dokonalosti vôbec nepochybuje. A dokonca aj štvorku v škole berie ako dobrú správu.

Aké šťastie je mať nedokonalé dieťa!

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.