Choď na obsah Choď na menu
 


15 rokov

„Mami, dáš mi pár éčiek? Chceme ísť po škole do čajovne,“ povedala moja dcéra a musím uznať, že na mňa použila dokonalú psychologickú taktiku, keď si predtým upratala skriňu. Vedela, že v takých chvíľach bývam ‘mäkká’, ale celkový ‘odmäk’ asi precenila.

„Do tej čajovne, čo sa tam fajčia vodné fajky?“ opýtala som sa informovane.

Zaváhala. „Áno, do tej.“ 

„Aj ty si už fajčila?“ V žalúdku som pocítila napnutú strunu.

„Nóó, raz. Ale bez toho sa to nedá.“

„Čo sa nedá? Piť čaj bez fajky?“ zvraštila som obočie.

„Nedá sa tam sedieť s ostatnými, keď všetci fajčia a nepotiahnuť si. Ale fajčila som naozaj iba raz.“

No to určite! Vedela som, že k tejto situácii raz dôjde. Že sa začnem báť, aby moja dcéra nepodľahla tlaku skupiny a nezačala s niečím, s čím si o chvíľu nebude vedieť rady. Aby ju nestiahlo bahno dnešného sveta, ktoré sa s takou obľubou lepí na mladých a slabých. Ako tomu zabrániť? Môžem tu začať mentorovať ako kazateľ v kostole, vymenovať jej všetky nástrahy, pasce a dôsledky, v katastrofálnych farbách vylíčiť, ako vyzerá život závislých a narkomanov. Ale to by k ničomu neviedlo. Osvety je všade dosť, niekto iný robí túto prácu dobre aj za mňa a keď jej budem neustále omieľať to, čo už dávno vie, dočkám sa iba do neba prevrátených očí a pohŕdavých úškrnov.

„Dobre, ale pôjdem tam s tebou,“ povedala som rozhodne. „Keď fajčiť, tak jedine so svojou matkou.“

Našťastie bola v tej chvíli otočená chrbtom, ináč by som uvidela výraz, ktorý by ma mohol strašiť vo sne. Ten výraz som si vedela živo predstaviť, ale radšej som nekonfrontovala svoju predstavivosť so skutočnosťou a začala som sa obliekať. Nekompromisne som vyrazila z domu smerom k čajovni. Neochotne, pomaly a nenávistne sa vliekla pár metrov za mnou.

vodna-fajka.jpgV čajovni bol iba čašník, čo moju dcéru značne upokojilo. Sadli sme si do najtmavšieho rohu a objednali si vodnú fajku. Zdravú, mätovú. Pozorovala som čašníka, ako napcháva tabak do nádoby, nasadzuje vodný filter, pripevňuje hadicu a rozbaľuje náustok. Zapálil tabak a párkrát silno potiahol. Takto rozťahanú vodnú fajku nám priniesol na stôl.

V živote som fajčila iba raz, na strednej škole. Spolužiačky mi kázali zhlboka vdýchnuť, ako keby ma pri niečom zakázanom načapala mama: „Híííííííííííí, mama ide!“ Svet sa so mnou vtedy poriadne rozkrútil, oči mi vyliezli z jamôk a z pľúc sa dlho dral nepríjemný, dusivý kašeľ. Teraz som bola pripravená priniesť túto obeť druhýkrát, len s tým rozdielom, že ‘mama’ som teraz bola ja. Odbalila som z papiera nový náustok, nasadila na hadicu a odhodlane potiahla.

Na moje prekvapenie, mätová vôňa bola celkom príjemná. Nič ma nedusilo, nič ma nedráždilo. S uspokojením som podala fajku dcére. Potiahla si a vrátila mi ju späť. Tak sme si ju chvíľu podávali a nič zlé sa nedialo. Nikto nekašlal, nikomu sa nekrútila hlava. Naopak, chutilo to ako príjemný voňavý čaj.

„Nie je to zlé,“ prehodila som. Moja dcéra pokrčila plecami, akože: veď som ti vravela. Čašník spoza pultu sledoval, ako si poťahujeme z fajky a pritom sa usmievame a tiež sa usmieval. Po chvíli podišiel k nám a povedal:

„Vidím, že vám tá vodná fajka chutí. A to napriek tomu, že vám nehorí.“ 

Pozreli sme na seba a vyprskli smiechom.

Až teraz som skutočne uverila, že moja dcéra zatiaľ fajčila iba raz.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.