Choď na obsah Choď na menu
 


10 rokov

„Mami, myslíš, že ma Martin obleje, alebo na to zabudol?“ opýtala sa ma šeptom ráno na Veľkonočný pondelok moja dcéra. Konečne som pochopila, prečo chodí potichučky po chodbe v pyžame a nevie sa rozhodnúť, či sa má obliecť, alebo radšej ostať v bezpečí postele. Musím sa priznať, že ja tieto zvyky odmalička neznášam. Naozaj som nikdy nenašla poéziu v tom, že na vás vonku v zime vylejú vedrá studenej vody, aby ste boli „zdravý“ a potom im ešte musíte dávať odmenu a „radostne“ sa smiať. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že niektorí muži zneužívajú staré slovenské tradície a pôvodné symbolické „pokropenie“ menia na akési  vyrovnávanie účtov s nežnejším pohlavím a spolu s vodou z vedra si na ženy vylievajú aj svoju zlosť za všetky útrapy, ktoré im kedy spôsobili.

„Neviem, možno zabudol,“ nádejne som žmurkla. „Sedí v izbe a číta knihu o dinosauroch. A taký je do nej zahĺbený, že asi ani nevie, že je dnes Veľká noc.“

„Tak vieš čo? Choď mu povedať, že ho čakám vo vani,“ zachichotala sa moja dcéra a rozbehla sa do kúpeľne. Od údivu som zabudla zatvoriť ústa. Je možné, aby sa niekto na oblievačku tešil? Do tejto chvíle som bola presvedčená, že všetky ženy, bez rozdielu veku, Veľkonočné oblievačky neznášajú. A moja dcéra stojí v kúpeľni vo vani a nevie sa dočkať. Ale – asi to má to premyslené: vie, že tomu neunikne, tak si nastavila kohútik pekne na teplú vodu a chce mať Sodomu-Gomoru čím skôr za sebou. Náhodou – vymyslela to perfektne.

Pomaly som otvorila dvere do izby, v ktorej sedel môj synovec Martin. Naozaj bol taký začítaný, že ma ani nepočul.

„Máš v kúpeľni nejaké povinnosti,“ povedala som mu a výrečne žmurkla. Pozrel na mňa pohľadom vyrušeného maniaka a v očiach mu zablyslo niečo veľmi pomstychtivé. Potichu som zavrela dvere a vycúvala z dráhy lovca.

Počula som, ako zašiel pre vedro a v kuchyni doňho napustil vodu. Potom vybral z mrazničky zásobníky na ľad a všetko vysypal do vedra s vodou. Takto vyzbrojený vošiel do kúpeľne.

„Áááá,“ zapišťala moja dcéra, keď ho zbadala. Stála vo vani oblečená v nočnej košeli a nedočkavo prešľapovala. V jej piskote bolo počuť nadšenie, radosť a vzrušenie. „Tu máš,“ podávala mu s chichotom sprchu, “tu máš, Maťko, Martinko, oblej si sesterničku.“velka-noc.jpg

„Hej, prichystala si si pekne teplučkú?“ opáčil Martin prstom. „Ale ja mám pre teba niečo iné!“ Voda z vedra vyšpľachla, ľad narazil do kachličiek a veselé pokrikovanie sa zmenilo na zdesené zajačanie. Ale len na moment. Keď doznel šok, nekontrolovane sa rozosmiala. „Mamíííííííííí, on ma oblial ľadom, to je debil, to je debil!“ v jej výkriku bolo počuť nefalšovanú radosť, obdiv a uznanie. Slovo „debil“ v jej kruhoch bolo synonymom slova úžasný, neprekonateľný, fantastický. Keď prišla zo školy a začala spomínať „debila“, hneď som vedela, že je reč o niekom skutočne výnimočnom. Vošla som do kúpeľne a uvidela ju, ako tancuje vo vani a s pôžitkom si necháva napchávať hrste ľadu za golier. Celá otrasená som vycúvala z kúpeľne. Je to možné? Ona z toho má RADOSŤ! O chvíľu vyšiel z kúpeľne aj Martin a tváril sa rovnako šokovane ako ja.

„Čo sú to dnes za ženy, čo pištia od šťastia, keď im niekto pchá ľad za golier? Veď to nevieš ani vytrestať. To ťa ani vôbec neteší. Ja tomu nerozumiem,“ krútil hlavou. „Idem radšej čítať.“ Odišiel, pribuchol za sebou dvere a uzavrel sa vo svojom introvertnom svete. Znova sa ponoril do knihy o dinosauroch, ktoré sa aspoň správajú predvídateľne a čitateľ im rozhodne  rozumie lepšie, ako ženám.  

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.