Choď na obsah Choď na menu
 


To nie ja, to dedko

3 roky

Až pri mojej dcére som zistila, že som dlhé roky žila v omyle. Mohla za to moja sestra, ktorá sa narodila v čase, keď ma začínala jemne hladiť prvá puberta a svojím príchodom na svet ma bez varovania preradila z pozície dieťaťa do pozície príležitostnej matky. Nie vždy mi táto nová rola bola po chuti, najmä keď som potrebovala byť s niekým, niekde, tajne a svedok v podobe malej sestry bol vyslovene nežiaduci. Keď sa tomuto nutnému zlu nedalo vyhnúť, diplomaticky som ju prehovárala na maličké klamstvo, argumentovala záujmom dobrej veci, sľubovala odmeny, ale moja malá sestra mi len sucho oznámila, že ONA klamať nebude. Tvrdo odignorovala moje zovreté pery, prižmúrené oči a zaťaté päste a doma povedala všetko, čo povedať MUSELA. Potom sa jej na tvári zjavil spokojný výraz a s pocitom, že učinila spravodlivosti zadosť, šla s čistým svedomím spať. Rezignovala som a urobila si pre seba záver, že malé deti jednoducho neklamú a nevedia ani pochopiť vznešené dôvody, pre ktoré by tak robiť mali.

Z tohto hlbokého omylu ma vyviedla až moja dcéra a to hneď, ako sa naučila rozprávať. Na otázku, kto jej dal cukríky, keď som jej ich zakázala, odpovedala: „Dedko.“ Zabudla však dodať, že mu predtým polhodinu sedela na kolenách, krčila noviny, ktoré čítal, schovávala okuliare a úpenlivo prosíkala, aby jej dal IBA jeden jediný. A keď zistila, kde sú schované, zvyšok si zadovážila sama. Dedko mohol za rozhádzané hračky, za polámané detské kresielko, za stratené papuče, aj za môj zdemolovaný rúž. Pritom, ako naňho hádzala všetku vinu, sa mu bohorovne pozerala do očí a mala som pocit, že všetkému, čo hovorí, aj bezostyšne verí. Dedko sa zo svojej roly obete vždy iba smial a na moju otázku, prečo zasa počmáral zrkadlo v predsieni lízatkom, sa len rozpačito škrabkal na hlave a nevedel si spomenúť.

V živote je veľa okamihov, kedy by človek potreboval mať v talóne takéhoto „dedka“, na ktorého sa dá beztrestne hodiť všetka špina, ktorý funguje ako očistný kúpeľ pre dušu, ktorý bude namiesto teba tíško pykať a ešte sa aj usmievať. Človek by sa potom mohol znovu zrodiť nevinný ako batoľa, vstať ako víťaz, spokojne sa usmiať a bez výčitiek sa znova zašpiniť. Lenže tak to v živote nechodí, aj keď lož nemáva vždy krátke nohy...to-nie-ja--to-dedko.jpg

Rozmýšľala som, ako sa toto moje jablko mohlo odkotúľať tak ďaleko.

Alebo azda nie?

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.