Choď na obsah Choď na menu
 


Tak som tu!

Chvíľu nato, ako prišla na svet moja dcéra, sme už ležali vedľa seba v oddychovej miestnosti. Ja som si na miesto, kde sa ešte pred chvíľou týčilo moje majestátne brucho, tlačila dvojkilové vrecko s pieskom a moja dcéra ležala v inkubátora na kolieskach vedľa mňa. Konečne sme sa teda stretli ‘zoči-voči’.

Pri pohľade na to zvráskavené, fľakaté, drobné telíčko, ma zaplavil pocit vďaky. Za to, že zaplakala. Za to, že žije. Že bola ochotná sa bez veľkých cirkusov vzdať svojho teplého miestečka a bez komplikácií, rýchlo a ľahko vyplávať na svetlo sveta.

„Ahoj, príšerka," povedala som jej nežne. Kam si sa tak ponáhľala? Mohla si počkať aspoň kým vymením pneumatiky a nie sa drať von priamo v autoservise.“

Trhaným pohybom natiahla smerom ku mne drobnú rúčku a zo zovretej päste sa smerom ku mne pozvoľna zodvihol ten najvýrečnejší z ľudských prstov, prostredník.

tak-som-tu.jpgV tom okamihu mi bolo jasné, že počas prenatálneho obdobia neprebehol len telesný vývoj, ale tento drobný tvor prišiel na svet už s vlastným názorom a vlastnou vôľou. Že o jeho úplné sformovanie sa pričinili génové informácie a matka príroda a mne ostáva už len úloha živiteľa, pozorovateľa a štatistu. A tiež mi bolo jasné, že ak budem chcieť na tejto čerstvo narodenej dokonalosti niečo meniť, bude ma to stáť veľa síl... 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.