Choď na obsah Choď na menu
 


15 rokov

Do dcérinej izby vstupujem ľahkým tanečným krokom s úmyslom porozprávať sa, vytvoriť priateľskú, až dôvernú atmosféru, niečo o živote prezradiť a niečo sa dozvedieť. Skrátka, upevniť spriaznenosť duší. Chcem jej dať najavo svoju lásku, pocit bezpečného domova, pocit, že mi na nej záleží. V duši mám mier, na perách úsmev, slová, ktoré sa chystám vysloviť, sú plné láskavosti, chápavosti, tolerancie a záujmu.

spriaznene-duse2.jpgOtváram dvere, ale nedarí sa mi. Blokujú ich poodlepované plagáty a fitlopta. Klopem, ale nikto nereaguje. Búcham silnejšie, nič. Napokon vyberiem mobil a za dverami vytočím jej číslo. Zrejme nepočuje, lebo má na ušiach slúchadlá, ale možno si všimne blikajúci displej, alebo má nastavenú vibráciu. Mám šťastie, po chvíli zodvihne.

„Čo je?!“ opýta sa podráždene.

„Rada by som vošla do tvojej izby,“ dožadujem sa. „Keby si si odpratala ten neporiadok za dverami, možno by sa mi to aj podarilo.“

Spoza sklenených dverí sledujem jej siluetu, ako sa neochotne dvíha od počítača a odťahuje predmety. Privíta ma ironickým, uvítacím gestom oboch rúk, ktoré hovorí: Nech sa páči, pani veľkomožná! A vzápätí si nasadí slúchadlá a sadne k počítaču.

Na koberci sa váľa hromada papierov a papierikov, posteľ od rána ešte nikto neustlal, na gauči sa vyžehlené šatstvo, ktoré som jej včera poskladala, prevaľuje na kopu rozhádzaných vecí a zaniká medzi špinavým prádlom. Vedľa postele leží snowboard, v prilbe je napchatý vankúš, jedna lyžiarka je za dverami, druhá chýba. Lyžiarske okuliare zdobia plyšového zajaca. Konská uzda sa hompáľa na kľučke okna. Moja dcéra uprene pozerá na monitor a z času na čas si uvoľní klávesnicu spod kĺzajúcich časopisov, pomaľovaných výkresov, výstrižkov a visačiek z obchodu. Z jednej strany klávesnice má kopu školských zošitov, z druhej tanier so zvyškami večere, parfémy, šminky, uschnuté pomarančové šupy, rozbalenú čokoládu a dlhé pocukrované piškóty, ktorými sa podchvíľou kŕmi nad klávesnicou.

„Máš tu otrasný neporiadok,“ prehodím a cítim, ako vo mne rastie zlosť. „Hej!“ zatrasiem ňou, keď nereaguje. Odkryje si jedno ucho.

„Čože?“

„Hovorím, že tu máš otrasný neporiadok.“

Súhlasne prikývne, nasadí slúchadlo späť na ucho a vráti sa k svojmu monitoru. Naďalej sa pohojdáva v rytme hudby, ktorá preniká cez slúchadlá až ku mne a nerušene ťuká do klávesnice.

Toľká ignorancia vyvolá vo mne záchvat hnevu. Rázne jej stiahnem slúchadlá z hlavy a otočím ju na otáčacej stoličke k sebe.

„Rozprávam s tebou, tak ma ráč počúvať!“

„Áno, mamička, počúvam ťa.“ Sadne si rovno, ruky založí za chrbát ako v škole, na tvári sústredený výraz.

Za normálnych okolností prevláda v mojej povahe temperament flegmatika. Naozaj treba veľa úsilia, aby sa mi krv zahriala, nieto ešte zovrela. Moja dcéra má však neuveriteľný talent meniť tieto genetické danosti a flegmatika zmení na cholerika v priebehu sekundy. V nasledujúcej chvíli sa zo mňa vyvalí záplava ponaučení o tom, ako má vyzerať dievčenská izba, ako sa má učiť všetkým prácam v domácnosti, ako má jej prioritným záujmom byť ukážkový poriadok nielen v tejto izbe, ale v celom byte, ako má v tomto veku vedieť variť, upratovať, žehliť, šiť, ako sa mi raz jej prípadný nastávajúci poďakuje za to, čo som vychovala a ako ja budem každého záujemcu vopred varovať, že to, čo si berie, je bez záruky a nedá sa reklamovať a už nikdy, nikdy vrátiť. Ako skončí zasypaná prachom a špinou v nejakej pivnici, opradená pavučinami, kde bude na ňu padať iba stará omietka a myšací trus.

Svoj výbuch ukončím patričným buchnutím dverami, ale až na druhý pokus, lebo pri prvom sa dvere zastavia na prikotúľanej fitlopte.

Za dverami sa snažím chytiť dych a cez sklo sledujem, ako si moja dcéra ležérne nasadzuje slúchadlá a začína ťukať do klávesnice.

Úporne premýšľam, načo som do tej izby vlastne šla...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.