Choď na obsah Choď na menu
 


14 rokov

„Dnes by si mohla umyť schody a upratať si izbu,“ povedala som svojej dcére jedného sobotného dopoludnia.

„Čo?! Aj schody, aj izbu? Veď vieš, že chcem ísť večer na koncert!“ zvolala pohoršene.

„Do večera by si to hádam mohla stihnúť,“ prehodila som ironicky.

„Ale ja si ešte musím umyť vlasy a urobiť manikúru a prichystať veci a...“

Rázne som zabuchla dvere na jej izbe.

O chvíľu som začula, ako s niekým telefonuje. Potom sa zapol televízor. Potom počítač. Stále som striehla na zvuk vysávača, alebo napúšťanej vody, ale márne.

Podvečer vyšla z dcérinej izby napudrovaná a vyčesaná osoba s nalakovanými nechtami, za ktorou sa niesla vôňa ako z parfumérie.

„Tak čo, izba uprataná, schody umyté?“ opýtala som sa.

„Izbu som upratala, ale schody som neumyla. Už sa mi nechcelo. Umyjem zajtra.“

„Ako myslíš,“ povedala som.

„A, mami, dáš mi nejaký ten peniažtek – pätnásť-dvadsať?“

Pomaly som položila kávu, prešla do predsiene a vybrala z peňaženky päť Eur.

„Čo? To je málo, veď len vstupné je desať,“ zaúpela.

„Zvyšok ti dám zajtra. Teraz sa mi nechce,“ odložila som peňaženku a vrátila sa do obývačky ku svojej káve.priucka.jpg

Chvíľu bolo ticho. Potom som počula zvuk napúšťanej vody a žmýkanie handry. Schody nám v túto sobotu neumýval len tak hocikto, ale krásna, vyvoňaná a vyobliekaná dáma, ktorú špatili iba tuho zovreté pery.

Vytiahla som peňaženku.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.