Choď na obsah Choď na menu
 


16 rokov

Ako väčšina tínedžerov, ani moja dcéra sa so mnou veľmi nerozpráva. Jej odpovede sú zväčša strohé, jednoslovné a keby mohla, používala by iba gestikuláciu. Jej e-maily niekedy obsahujú iba interpunkčné znamienka. Svoj svet si predo mnou starostlivo chráni.

plagaty.jpgSú však spôsoby, ktorými o sebe povie oveľa viac, ako si myslí. Stačí sa zapozerať na jej plagátovú výzdobu v izbe. Nástenka obrovitánskych rozmerov, ktorú som jej kúpila, aby si mala kam pripínať svoje umelecké diela, zďaleka nestačila. Plagátmi sú oblepené všetky voľné plochy: steny, skrine, dvere, ba aj strop. Zhruba do desiatich rokov dominovali na nástenke najmä jej maľby, pokémoni a rozprávkové bytosti. Niekde v strednej časti nástenky boli naše fotografie z dovoleniek, fotky kamarátiek a medzi nimi, v strede, môj portrét.

Nasledovala éra mačiek, psov a zajacov. Pravé oko aj časť nosa mi prekryl biely angorský zajac.

Mačky a psy vystriedal na dlhú dobu Johny Depp. Jeho pirátsky pohľad ma sledoval všade, kam som sa pohla. Johny Depp nenechal pre mňa vôbec žiadne miesto.

Potom však nastal zlom a Johnyho Deppa takmer úplne vytlačili kone. Plagátov koní bolo toľko, že museli byť prilepované vo vrstvách a keď z času na čas horná vrstva odpadla, objavil sa pod ňou ďalší kôň. Táto láska už bola vážna, pretože som objavila aj rozčítanú KNIHU o koňoch. Stupeň záujmu o vonkajší svet odrážajú samozrejme aj tituly kníh, ktoré človek číta a moja dcéra prečítala v živote iba knihu o mačkách a psoch, a teraz o koňoch.

Kým dominovali na plagátoch dcérinej izby zvieratá, hudobné, či filmové idoly, bola som spokojná. Jedného dňa som si však všimla úplne v rohu korkovej nástenky pripichnutú novú, maličkú fotku chlapca. Zreničky sa mi rozšírili v šteklivej predtuche. Začala som nástenku pravidelne sledovať. Fotiek chlapca pribúdalo a boli čoraz väčšie a presúvali sa čoraz viac smerom do stredu. Keď začali prekrývať prvého koňa, bolo to jasné. Bol čas na vážny rozhovor.

„Čo myslíš, dá sa so strojčekom na zuby bozkávať?“ opýtala som sa nevinne. S mojím citom pre jemnú formuláciu chúlostivých otázok by som sa určite uplatnila v diplomacii.

Otázka ju tak zaskočila, že vyhŕkla: „Hej, dá.“ A vzápätí si zakryla ústa so strojčekom na zuboch rukou.

Odpoveď pre zmenu zaskočila mňa. Ale kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.

„Aha. A máš ho rada?“ opýtala som sa už celkom vyvedená z miery.

„Ja ho veľmi ľúbim.“

Pri toľkej úprimnosti človek stratí reč. Rozmýšľala som, čo si s tou informáciou teraz počnem.

„A aj on teba?“ opáčila som.

„On mňa ešte viac.“

Tentokrát som ja prevrátila očami, pokrútila hlavou a s veľavravným úsmevom vycúvala z izby.

Rozhodla som sa, že nebudem mať nič proti človeku, ktorý má rád moju dcéru. Budem mať niečo proti tomu, kto ju mať rád nebude.

Na druhý deň som pri pohľade na nástenku opäť uvidela svoj portrét. Nebol len tak hocikde, ale na čestnom mieste: na pravej nozdre koňa Johnyho Deppa!

Z takého nečakaného prejavu uznania mi srdce zaplavil hrejivý pocit.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.