Choď na obsah Choď na menu
 


Pavučina

 5 rokov

pavucina.jpgOdkedy sa moja dcéra postavila na vlastné nohy a naučila pomenovať veci okolo seba, prejavovala intenzívny záujem o zvieratá. Pokojne zaspávala v psom pelechu, kŕmila sa granulami z psej misky a cmúľala chvost prítulnej mačke. Tento záujem sa z roka na rok zvyšoval a pokrýval čoraz viac živočíšnych druhov. Jediný živý tvor, ktorý si nezískal jej priazeň, boli muchy, ktoré sa s príchodom leta vyrojili z okenných rámov  a dobiedzavo bzučali na oknách. Zlovestne ma nabádala: „Mami, chyť mi muchu a ja ju zabijem.“

Jedného dňa som s hrôzou zbadala, že sa nám nad poličkou objavila hustá pavučina s čiernym pavúkom uprostred. Už-už som sa ju chystala zmiesť a pavúka nemilosrdne rozpučiť, keď ma moja dcéra s výkrikom zastavila. „Nechaj tam tú pavučinu, pavúky chytajú muchy!“

„A nebojíš sa, že ti vlezie do postele?“ opýtala som sa zhrozene.

„Nevlezie. On tam čaká na muchy,“ odpovedala rozhodne.

Rezignovala som a nechala pavučinu pavučinou.

O pár dní mali deti v škôlke výstavu kresieb vlastnej detskej izby. Prechádzala som okolo vystavených diel a hľadala meno svojej dcéry, až som prišla ku skupinke chichotajúcich sa mamičiek, ktoré si ukazovali na nejaký obrázok a veľmi dobre sa pritom bavili. Keď ma zbadali, stíchli a presunuli sa ďalej. So zlou predtuchou som zamierila k miestu, kde stáli a pozorne sa zahľadela na výkres mojej dcéry.

Na farbisto vymaľovanom interiéry našej izby kraľovala nad policou pri posteli veľká, neprehliadnuteľná pavučina s čiernym pavúkom uprostred.

Vytiahla som si golier vysoko, šiltovku nasadila hlboko a pomaly, nenápadne sa vytratila von. Až keď som prešla cez celé mesto, všimla som si, že mám na topánkach stále obuté kvetinové návleky z materskej školy.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.