Choď na obsah Choď na menu
 


14 rokov

Stretli sme sa na cyklistickom chodníku. Ja a moja najlepšia kamarátka. Dve čerstvé štyridsiatničky, obidve matky štrnásťročných dcér, vo vypasovaných tričkách, kraťasoch, šiltovkách, s kolieskovými korčuľami na nohách. Dokončili sme svoj obligátny nedeľný okruh pozdĺž brehu rieky a uvelebili sa na hojdacej lavičke. Zhodili sme korčule a prekrížili bosé nohy oproti sebe. Bolo príjemné jarné popoludnie a slnko nás hladilo svojimi teplými lúčmi. Z taštičky na opasku som vytiahla dve lízanky lolipop a jednu podala kamarátke.

„Ako ti ide škola, už nebodaj upratuješ?“ opýtala som sa.

„Už, chvalabohu,“ povedala s úľavou v hlase.

„Ja už mám tiež upratané. Aj ožehlené,“ pridala som pyšne.

Pred štyrmi rokmi sme spoločne skonštatovali, že dcéry nám už odrastajú a tak je načase starať sa o svoj vlastný život. A začali sme študovať na vysokej škole. Zistili sme, že až teraz sme dozreli natoľko, že máme jasno v tom, čo chceme v živote robiť. A vlastne sme na tom v mnohom lepšie, ako čerstvé maturantky. Vieme, čo chceme študovať, aj prečo, nelomcujú nami hormóny, netrápia nás nešťastné lásky a dávno už máme vyriešenú aj otázku panenstva a jeho straty. Bolo to ako prestúpiť z oddelenia pre pasažierov do kokpitu lietadla a sadnúť na sedadlo pilota. 

na.hojdacke.2.jpgŽivot sa zrýchlil a na bežné veci ako upratovanie, či žehlenie, nezostával žiaden čas; na to prišlo až po skončení skúškového obdobia. A tak sme začali svoj čas deliť na čas pred upratovaním a po ňom. Upratovanie sa stalo druhom katarzie a žehlenie formou odmeny, ktorej sme sa nevedeli dočkať.

„A čo Katka?“ opýtala som sa. Naše dcéry boli kamarátky a spolužiačky od materskej školy.

„Sedí doma pri počítači a četuje s tvojou dcérou,“ povedala s nádychom sklamania.

„No, veď býva o celé tri poschodia vyššie. Hádam by sme nechceli, aby sa navštevovali,“ podotkla som ironicky.

Premýšľala som, či je na svete dcéra, ktorá by spĺňala predstavy svojej matky. Tá moja radšej sedí doma pri počítači a namiesto slnečného žiarenia si užíva elektromagnetické. Nepôjde so mnou von, nepôjde sa korčuľovať, bicyklovať, ani plávať. Akýkoľvek program s MATKOU je hlboko pod jej úroveň.

Ale či ja vari spĺňam predstavy mojej mamy? Sedím tu na hojdačke s kamarátkou, nohy bosé, korčule odkopnuté v prachu, v ústach lízatko. Takto sa chová dáma stredného veku?

„Ja som veľmi rada, že sme sa narodili skôr, ako prišli počítače," podotkla zamyslene. „My sme hrávali vonku vybíjanú, skákali gumu, lovili v rybníkoch mloky a žabie vajíčka a opaľovali sa spolu na deke za bytovkou. Naše dcéry sedia väčšinou doma pred monitormi. A keď už idú „von“, tak do nákupného centra. Ale aspoň máme voľnú hojdačku,“ uškrnula sa a prehodila lízatko do druhého kútika úst. 

"A aj šmýkačku, aha," kývla som hlavou. "Len to má tú chybu, že sa nám do nej nezmestí zadok.“

"A to je naše veľké šťastie," zasmiali sme sa a vyrazili na ďalšie kolečko.

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.