Choď na obsah Choď na menu
 


13 rokov

„Povedz mi, o čom bol ten film?“ pýtala som sa mojej dcéry vždy, keď prišla z kina. Chcela som, aby sa naučila pohotovo vyjadrovať, formulovať svoje myšlienky a rozširovala si slovnú zásobu. Uvedomovala som si, že v našom genetickom kóde nie sú zabudované orátorské vlohy a preto je nutné, aby čo najviac rozprávala a používala nové slová. Nebola som ochotná rozumieť výrazom ako „oné, dzindzik, taký ten fras, izé...“. Štylizovala som sa do úlohy zabrzdeného poslucháča mdlej mysle, bez empatie, bez intuície, fantázie a schopnosti porozumieť akýmkoľvek verbálnym barličkám a požadovala som presné vyjadrenia a opisy. Samozrejme, moja nechuť pochopiť význam vety z náznakov viedla k veľmi rýchlej nechuti  mojej dcéry čokoľvek a akokoľvek reprodukovať. Keď už bolo otázok priveľa, dočkala som sa väčšinou odpovedí: „Aby si sa čudovala,“ alebo duchaplného komentára „Lebo medveď“.

lebo-medved.jpgTu naša konverzácia zvykla končiť. Buď som sa teda ‘čudovala’, alebo premýšľala, čo by mohla použiť namiesto „lebo medveď“, keby nebola tak slušne vychovaná. Napadlo mi toľko možných alternatív, až som sa preľakla. Potrebujem sa dozvedieť viac, ako chce povedať? Má ona povedať, čo nechce? Nie, chcem živiť svoje zidealizované predstavy a veriť tomu, že moja dcéra má v talóne iba slušnú slovnú zásobu, tak radšej nebudem provokovať.

Upustila som od svojho úmyslu nútiť moju dcéru rozprávať, keď sa jej nechce, no mám obavy, či osvedčená múdrosť „vtáka poznáš po perí a človeka po reči“ potom nebude platiť opačne...

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.