Choď na obsah Choď na menu
 


16 rokov

„Mami, pusť ma za volant,“ žobronila moja dcéra čoraz častejšie. Mať 16 a ešte ani raz nešoférovať auto znamenalo premrhať vzácne okamihy mladosti, ktorými sa môže odlíšiť od davu, porásť v očiach svojich rovesníkov a podstatne zvýšiť svoj spoločenský kredit.

„Za dva roky máš osemnásť, urobíš si vodičák a môžeš šoférovať, čo si taká nedočkavá?“

„Dva roky!“ naježila sa. „Američania majú oveľa nižšie IQ ako my, ale šoférovať môžu od šestnástich!“

„A to ti kto povedal? A keby aj, tam majú vybudované diaľnice, široké cesty a VŠETCI dodržiavajú pravidlá. A rozbiť auto tam neznamená finančnú katastrofu a neodsúdi celú rodinu na pomalú smrť hladom.“

„To si celá ty! V ničom mi neveríš, všetko vidíš len v čiernych farbách. Tá tvoja prehnaná opatrnosť mi bráni rásť aj dýchať! Brzdíš môj rozvoj. A okrem toho, ty si už v mojom veku dávno jazdila na motorke. Tebe babka dopriala slobodu, ale ty mne nie!“

Výčitka zavisla vo vzduchu a ticho oťaželo. Hmotnosť takéhoto ticha je obrovská. Padne na vás ako namočená deka, dusí a gniavi telo aj dušu.

Napadla mi úžasná myšlienka a náhle som odbočila z cesty smerom k motokárskemu klubu. Keď chce jazdiť, bude jazdiť. Klub bol v budove niekdajších skladov a dráha mala dosť dlhé úseky, aby človek mohol nabrať vysokú rýchlosť, ale aj poriadne ostré zákruty. Bola však dostatočne bezpečná, lebo mantinely tvorili staré pneumatiky. Linoleum smrdelo od spálenej gumy a sivá farba sa strácala pod čiernymi stopami po brzdení. Mlčky som kývla na dcéru hlavou, aby vystúpila. Bez slova ma nasledovala.

Keď nám obom natiahli na hlavu čiernu kuklu a na ňu pretekársku prilbu, pochopila. Oči sa jej rozžiarili a uznanlivo pokývala hlavou. Posadili nás do nízkych chrómovaných motokár a dcére vysvetlili, kde je brzda a kde plyn. Cez priezor v kukle som na ňu povzbudivo pozrela. No tak sa ukáž!ked-budem-mat18-1.jpg

Vyštartovala som prvá. Malý volant išiel veľmi ťažko a prvú zákrutu som nezvládla. Narazila som do pneumatikového valu. Moja dcéra ma so silným piskotom bŕzd tak-tak obišla. A potom som už len nechápavo pozerala, ako jazdí. Rozpálila to ako rodený pretekár, na rovine dala plný plyn, do zákrut vletela bez brzdenia, pneumatikové mantinely šúchala raz pravou, raz ľavou stranou. Hoci má motokára vďaka širokému rozchodu kolies vynikajúcu stabilitu, v zákrutách sa jej chvíľami povážlivo odlepovala od zeme. Na digitálnom displeji sa červenými číslicami zobrazovala naša aktuálna rýchlosť aj počet najazdených kôl. Pri rýchlosti mojej dcéry sa náhle objavila poznámka: rekord. Vo dverách sa objavili chlapi, ktorí vo vedľajšom bare na veľkoplošnej obrazovke práve pozerali priamy prenos z majstrovstiev sveta vo futbale. Musela to byť neuveriteľná udalosť, ktorá ich prinútila vstať od zápasu Argentíny s Nemeckom a prísť sa pozrieť na nový rýchlostný rekord na ich trati. Pozerali raz na pretekársku jazdu mojej dcéry, raz na digitálnu tabuľu a keď dokončila jazdu, uznanlivo zahvízdali.

Treba povedať, že moja dcéra to odjazdila perfektne a bez zaváhania. Ale tiež bez rešpektu z rýchlosti a bez prirodzeného strachu. Vyšli sme von a sadli si do auta, ja mĺkva, plná protichodných pocitov, ona s nadšením v očiach a od pýchy celá bez seba.

„Tak dáš mi už teraz zajazdiť?“ opýtala sa s istotou, že po tom, čo mi práve predviedla, som už konečne dostala rozum.

„Ani za svet,“ povedala som rozhodne. „Človeku, ktorý má takéto pretekárske sklony a ani za mak pokory, ja veru auto ani život nezverím.“

Nahnevane stisla pery. „Nevadí. Počkám. Ale keď budem mať osemnásť...!“

V tejto nedopovedanej vete bol prísľub pomsty, vyhrážka, sľubované zadosťučinenie. Veď ja ti ukážem!

Pripomenulo mi to starý Anderov vtip, v ktorom žiada syn otca, aby mu kúpil samopal.  A otec povie: „Nekúpim. Kto tu rozhoduje, ja alebo ty?!“ A syn odpovie: „Ty. Ale keby som mal samopal...“

Možnože som pre svoju dcéru brzda, ale brzda záchranná. Aj keď ona o tom ešte nevie.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.