Choď na obsah Choď na menu
 


Autorita

1 rok

Tak ako všetky deti, ktoré sa po prvýkrát postavili na vlastné nohy a objavili slobodu pohybu a radosť z vlastnej rýchlosti, aj moja dcéra sa valila vpred ako lavína. Strhávala všetko, na čo narazila a za sebou zanechávala neprehliadnuteľnú stopu. Krátke nohy a plienka, ktorá sa jej pľantala niekde pri kolenách, našťastie brzdili jej rozbeh a miernili následky zlého odhadu vzdialenosti, rýchlosti a vlastných schopností. Nafukovacia žirafa, ktorú všade vláčila so sebou, fungovala ako airbag. V tomto veku žila moja dcéra iba v dvoch režimoch: buď bežala, alebo spala.

Rýchlosť nebola jediná veličina, ktorú si zaumienila neustále prekonávať. Túžila aj po výškach. Liezla na všetky kusy nábytku a nahnevane kričala, keď som ju skladala dolu.

„Nelez na tú skriňu!“ hovorila som po prvýkrát mierne. Mierne tóny jej uši nikdy nezachytili.

„Hovorím ti, nelez na tú skriňu!“ zvýšila som hlas. Výsledkom bolo, že pohyb nahor sa mierne spomalil, ale neustal. Ostala v takom polozamrznutom, váhavom postoji, celá nesvoja z náhleho vnútorného boja. Pomaly, nenápadne, no rozhodne, sa posúvala ďalej.

„Nelez na tú skriňu, lebo ti takú capnem na zadok, že ho budeš mať červený,“ pritvrdila som. Vyhrážkam väčšinou rozumela. Aj teraz zaváhala, zastala a rozmýšľala. No poslúchnuť bolo nad jej sily. Pomaly sa otočila a vecne poznamenala: „Nebudem, lebo mám plienku!“

Po tomto nečakanom, prekvapivo racionálnom argumente som primrzla ja. Všetkými silami som sa snažila nevyprsknúť smiechom, čo by sa rovnalo mojej okamžitej porážke a jej triumfálnemu víťazstvu s nedozernými následkami na moju autoritu.

Táto situácia mala iba jediné riešenie. S ťažkým srdcom som ju zložila zo skrine, dala dole plienku a do bodky splnila svoje  slová.

autorita-2.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.