Choď na obsah Choď na menu
 


POMÓÓC, MÁME DOMA VYSOKOŠKOLÁČKU!

Moja dcéra chodí prvý rok na vysokú školu. Bude z nej zverolekárka. A pred sebou má prvé skúškové obdobie.

Musím jej mlčky tolerovať bordel v izbe (ale že strašný!), že nič, NIČ, čo si vezme, nevráti na svoje miesto a po celom byte sa váľajú jej veci. V záujme vyššieho blaha, v záujme rastu inteligencie, musím byť ticho. Z tašky so špinavou bielizňou vyberám zavretú plastovú misku so zvyškami jedla obrastenými bielou a zelenou plesňou. Lyžičku vnútri si ani nevšimnem, v hustej mäkkej pavučine vôbec nezahrká.

„Ja ju raz zabijem,“ vzdychnem rezignovane a ruky s miskou mi bezmocne klesnú do lona. Môj muž ma pozoruje a povzbudivo prehodí:  

„Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra.“

 Hryziem si do jazyka a predychávam. Rátam do desať. Do sto. Musím nekričať. Musím nerušiť. Musím neexplodovať. A musím dúfať, že kým  urobí poslednú skúšku, nezhnije aj ona.

V jeden večer to nevydržím a prilepím jej na dvere veľký papier s nápisom: Bordelárka. Ona to pojme ako rodinnú nástenku a pridá tam svoj odkaz: Zatváraj mi dvere!

Porazí ma.

            A večer ju musím skúšať. S rukami plnými skrípt sa presunie za mnou do obývačky, sadne na taburetku rovno pred televízor, kde práve beží Búrlivé víno, strčí mi do ruky hrču papierov, spôsobne sa narovná a významne mrkne, že môžeme začať.

Zabieham očami k televízoru, lebo chcem vedieť, či Rita zachráni  nemocnicu a či Haladovi nepuklo srdce, keď si na stole ráno od nej našiel lístoček, aby vypadol. No, toto sa už nedozviem, lebo teraz sa musím sústrediť na to, že kobyla má o dva zuby menej, ako kôň. Že kôň nevie dýchať ústami, že nevie zvracať, že má slepý vak v žalúdku, aby sa neprežral (a ja ho prečo nemám?), že vtáčatá poznajú svoju matku podľa bodky pod zobákom a že mačkám treba každý večer umývať zuby. A ozaj, aké kupujem vajcia? Je mi dúfam jasné, že mám kupovať len vajíčka z voľného chovu, od sliepok, ktoré si život užívajú a netrpia natlačené v klietkach. A čo robí to kurča v chladničke? Ako môžeme jesť mŕtve mäso?!! Hneď ráno to mám vyhodiť, rovnako ako všetku kozmetiku, ktorá bola testovaná na zvieratách. Áno, aj ten nový krém z katalógu. Snáď by som si na tvár nedávala niečo, za čím je utrpenie bezbranných nemých tvárí?! Chcem vidieť, ako sa pitve myš? Nechcem? Ááále chcem! Pred nos mi strká displej telefónu. Aha, aké bezbranné telíčko! Prišpendlené k podložke. A mne je to jedno, ja si kľudne kúpim krém, že sa nehanbím! A jééj, akú mám peknú šatku – koľko stála? 35 Eur?! Ty dáš 35 Eur za šatku?! Veď za to by sa dalo kúpiť slušné zubadlo!

Na dnes už bolo dosť, to, že je mladá, hovorí pohoršene, ešte neznamená, že nemá vlastný názor. Že nevie, čo má v živote cenu a kde sú pravé hodnoty. Berie mi z ruky papiere a znechutene odchádza. Vo dverách prehodí čosi o tom, že zajtra ju budem skúšať genetiku. Vzorce, ako spáriť dvoch jedincov, aby sa narodil dokonalý potomok, a tak.

Sedím a rátam do sto.

To kedy mi ukradla moju rolu? Kedy ma začala vychovávať?

A prečo sa o existencii genetických vzorcov a presných výpočtov na výrobu dokonalého potomka dozvedám až teraz??

           

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.