Choď na obsah Choď na menu
 


HÁREMKY

My matky sme už raz také. Chceme, aby naše deti boli lepšie, než my. Múdrejšie než my. Šikovnejšie, krajšie, sebavedomejšie, úspešnejšie. Chceme, aby boli dokonalé. Chceme sa nimi chváliť, vystavovať na obdiv, strkať na pódiá, mieriť na ne svetlami reflektorov. No zároveň ich chceme chrániť. Posúvať aj brzdiť. Ukazovať aj skrývať. Dať im krídla a potom im ich zviazať.

Malá materinská schizofrénia. Syndróm MMS, tak som si to nazvala.  

„V TOMTO chceš ísť von?“ pozerám na svoju dcéru, ktorá sa práve chystá vybehnúť si večer do mesta s priateľmi. Vrece, v ktorom je navlečená, jej na bruchu vydúva tričko, v neforemných previsoch padá až pod kolená, kde sa predlhý rozkrok končí a ukotvuje nariasenú metráž v dvoch dlhých patentoch tesne obopínajúcich lýtka až po členky. Takýto strih vytvorí aj z toho najcesnakovejšieho Twiggy-zadku korpulentnú mohutnú ... figúru. Kto vymyslel tieto nohavice, nemá rád ženy. Nenávidí ich, mstí sa im a prefíkane ich trestá za všetky Evine hriechy.

„Mami, to sú najmodernejšie nohavice, čo sa teraz nosia. Háremky,“ vysvetľuje mi dcéra trpezlivo. „Aladínky. Ľudovo povedané nasrávačky. A sú to tie najpohodlnejšie gate na svete. Raz oblečieš a už nedáš dole.“

„V Thajsku v takých krotia hady,“ hovorím a pred očami sa mi vynorí vztýčená hlava  kobry, ktorá zatína jedovaté zuby priamo do voľného rozkroku krotiteľa. „Stavím sa, že ti k tomu ponúkali aj píšťalku a kôš s vekom.“

„Teraz sa to nosí,“ hovorí moja dcéra pokojne a ďalej si nerušene nanáša púder na nos. Od istého času je voči mojim kritickým názorom úplne imúnna. Moje slová narážajú na obranný múr jej čerstvej dospelosti ako kovové guličky na balistický štít. Už sa so mnou neháda, neuráža, jednoducho púšťa moje slová jedným uchom dnu, druhým von. Nanajvýš mi venuje letmý, blahosklonný úsmev, výrečnejší než všetky slová. V tom úsmeve je veľkým tlačeným písmom napísané: Nerieš. Aj tak nevyriešiš.  

Obzerám si ju od hlavy po päty a nespokojne vraštím obočie. Háremky pretvorili jej peknú štíhlu postavu na neforemnú, prekysnutú moletku, nad akou by odmietavo mávol rukou aj barokový maliar. Vyduli brucho, nariasili stehná, zväčšili boky, pochovali krásu. Z princeznej urobili sivú myš. Z pyšnej ruže nevábnu byľ.           

Moja dcéra berie do rúk kabelku a dáva mi pusu na rozlúčku. Vraciam jej pusu a v náhlom osvietení pridávam široký úsmev. Práve mi totiž došla pozitívna podstata syndrómu MMS.

„Tie gate sa mi začínajú páčiť,“ hovorím jej vo dverách. „V tých ťa aspoň nikto neznásilní.“

A s pokojom v duši púšťam svoju dobre chránenú dcéru do večernej tmy.

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

pudligače

(Eugen, 16. 6. 2015 9:27)

Môj syn zase nosí pudligače, alebo hovnovytriasačky. Keby som mal byť aj ja "in" , tak by mi trebalo na ušitie aspoň 7 metrov látky....