Choď na obsah Choď na menu
 


Nový Zéland

novyzeland.jpg

Nový Zéland je od nás tak ďaleko, že tam nikdy nedoleteli ani len moje sny. Neodvážili sa. A hľa, odrazu som tu, v meste Christchurch, na druhej strane zemegule, konečne dolu hlavou. V krajine, kde sa rodí nový deň, kde začína nový rok...

Cesta sem trvá smrteľníkovi z Popradu 36 hodín. Ak sa teda všetko vyvíja podľa plánu, lietadlá nemeškajú a dopravcovia neštrajkujú. Čistý čas letu Viedeň - Dubaj - Sydney - Christchurch je 23 hodín a na cesty tohto typu sa používajú tie najväčšie lietadlá na svete - dvojposchodové airbusy. Sú v nich bary, schodištia, točité vyblýskané zábradlia a kdesi hore, kam ekonomický pasažier nesmie, vari aj postele. Ani my dolu sa však nemáme zle, sedadlá sú prekvapivo široké a pohodlné, pri pohľade na ne sa neodkrvujú tváre dlhých, ba ani širokých. Emirates navyše doprajú cestujúcim aj celkom slušný servis, dobré jedlo a milé pozornosti typu deky, vankúšika, taštičky so zubnou kefkou, ponožkami, škraboškou na oči, ba aj štupľami do uší, ktoré človek ako ja vie oceniť, a dnes dokonca mimoriadne, keďže Milanovi v Bratislave pri rozdávaní cestovných pokynov oznámili, že nastala „chybička v systéme“ a víza do Austrálie zatiaľ nedostal. Ale to je bežná vec, ambasáda proste zaspala, zmeškala termín, víza určite dorazia za deň, za dva, oni mu ich pošlú mailom, veď dnes už vlastne nič nie je problém a za to malé oneskorenie sa na CK Bubo iste hnevať nebude, však?

Milan však mal na vec iný názor. Zaplatil predsa za kombinovaný zájazd Nový Zéland - Austrália, tak ako je možné, že ak cestovka príjme platbu, nepostará sa o víza? Keď naviac zistil, že z celej skupiny je jediný postihnutý „chybičkou v systéme“, stratil náladu, upadol do stavu hlbokej skľúčenosti a v priebehu nasledujúcich dvoch dní nepovedal iné slovo, ako „kurva.“ Štuple do uší prídu v takom prípade človeku sediaceho vedľa neho celkom vhod. Neviem prečo sa nechá takou hlúposťou takto vykoľajiť. Dostane víza dnes-zajtra, tak prečo si kaziť náladu?

Na celom lete bola najlepšia bohatá ponuka filmov, ktorá obsahovala aj sériu neobyčajných prírodopisných klenotov Planet Earth o zvieratách v takej úžasnej kvalite, že človek (ja) nielenže zabudol na čas, no keď ho po 18 hodinách letu zatriasli za rameno, že je čas vystupovať, zdesene vyvalil oči. Už? Veď som ešte nedopozerala všetky diely! No nič, hádam budú v ponuke aj cestou späť.

Hodinky sme si posunuli o 12 hodín dopredu, čo je maximum, lebo keby sme cestovali ešte ďalej, už by sme sa vlastne vracali.

Nový Zéland je súostrovie s takou špecifickou vegetáciou, že si ju miestni chránia ako oko v hlave a viac ako bômb sa boja potravín, semien a biologických zárodkov. Prichádzajúcich cudzincov nechajú najskôr dôkladne oňuchať psami, potom im vytrasú celý obsah tašiek a keď u nich náhodou nájdu jablko, alebo koláčik z lietadla, nielenže na nich kuknú ako na vrahov, ale im aj naparia poriadne mastnú pokutu. Na vstupných formulároch vyplňujete kolónku, či sa vo vašej batožine nenachádza potravina a či ste pred odchodom z domu neboli v styku so „srstnatým“ zvieraťom. Skôr, ako vás pustia do svojej zóny vám ešte skontrolujú podrážky na topánkach, a pokiaľ ich nemáte čisté, vrátia vás späť do krajiny pôvodu.

CHRISTCHURCH

Najväčšie mesto Južného ostrova. S pokojnou, takmer provinčnou atmosférou, v ktorom je po 18,00 mŕtvo ako v Poprade. Domy sú tu nízke, maximálne dvojposchodové, postavené zo sendvičových panelov, alebo červených tehál. Pripomínajú domčeky z lega, sú biele alebo červené. Okná sú zväčša jednosklenné, osadené v biednom ráme z vysušeného dreva, vysúvajú, alebo vyklápajú sa dohora a zatvárajú železným „pazúrom“. Ako vo všetkých anglosaských krajinách, aj tu tradícia odoláva pokusom o modernizáciu, odmieta nové technológie, ich výhody i užívateľský komfort. Keď to takto mohlo stačiť pradedovi, tak prečo by sme si my mali montovať nejaké vákuové sklá a plastové kľučky?

Okná nemajú žiadne záclony, sú nízko nad zemou, takže hľadieť ľuďom priamo do spálne nie je žiaden problém. Podľa úrovne bývania si moc nevyskakujú. Sú Novozélanďania chudobní? Možno. Pravdepodobnejšie však je, že do svojich príbytkov neinvestujú preto, že o ne môžu ľahko prísť. Krajina leží na hrane dvoch litosférických dosiek, indo-austrálskej a pacifickej, ktoré sa moc neráčia a z času na čas si svoje susedské problémy riešia škriepkami a sácaním, čo sa na povrchu prejavuje zemetraseniami a výbuchmi sopiek. Pri poslednom zemetrasení v r. 2011 prišlo v Christchurch o život 120 ľudí, zničené bolo celé centrum mesta, zrútila sa aj krásna, dominantná katedrála a život z centra sa presunul na periférie. Mesto sa dodnes nespamätalo; zrútené domy ohraničili plotmi, pohyblivé zvyšky sutín upevnili betónovými výstužami, no do žiadnej rekonštrukcie sa nepustili. Kto by tu aj investoval? Bývalé krásne námestie dnes možno vidieť iba na plagátoch zavesených na pletive okolo ruín. Z celého centra ostalo len úbohé torzo; zničené kamenné obchody, kaviarne a reštaurácie  premiestnili majitelia do mobilných železných kontajnerov, aké sa používajú na lodnú prepravu tovaru. Sú naskladané na seba, vytvárajú ulice, no aj keď sú natreté živými farbami, stále sú to len neforemné, škrípajúce železné búdy, ktoré na mňa pôsobia ako memento mori. Zdá sa mi to, alebo sa tá zem pod nohami skutočne chveje?

Vonku je chladno, tak max. 15°C, no podľa kalendára je leto a miestne devy to dobre vedia. Na sebe majú tričká na ramienka, minisukne s volánikmi, ľahučké, nariasené blúzky z priesvitných šifónov. Nosia sa ulicami ako motýle, ale to hovorím len o farbách. Zaoblenosťou svojich kriviek pripomínajú skôr iný živočíšny druh, taký, čo krochká. Ale zasa keby ich pred chladom nechránili tie tukové vankúše, minisukňu by si neobliekli ako je rok dlhý. A to teda nie!

Naša sprievodkyňa sa volá Veronika a veľmi mi pripomína Dorotu Nvotovú, s ktorou sme absolvovali nezabudnuteľný trek popod Everest v Nepále. Je vysoká, kostnatá, aj hlas má rovnako hrubý a prefajčený ako Dorota. V prestávkach si šúľa cigarety a s rozkošou si púšťa do očí dym. Na jazyku má piercing a keď rozpráva, poskakuje jej v ústach biela perlička. Trochu kvôli tomu šušle. Informuje nás, že okrem zemetrasení nie sú na Novom Zélande ničím výnimočným ani požiare. Áno, ten oheň, čo vidíme nad mestom, je z požiaru, čo sa rozhorel iba včera. Práve odtiaľ evakuujú jej známeho, ktorý prišiel o dom v meste pri zemetrasení; rozhodol sa preto postaviť si nový dom v „bezpečnej“ zóne v horách, no a ten mu práve teraz zhorel...

Na večeru nám Veronika odporúča hotdog, alebo hamburger. Najlepší je vraj Bastard-burger vo fastfoode na námestí, s cviklovou a cibuľovou vrstvou. Ak je toto gurmánske maximum, čo táto krajina ponúka, hedonista vo mne práve horko zaplakal. Snáď ma odškodní aspoň vizuálnymi lahôdkami, keď už gurmánskymi nie.

Raňajky máme na malej prekrytej terase hotela. Obsadzujeme si posledný voľný stolík, ktorý však stojí tak nakrivo, že si ho najskôr musíme vyrovnať. Nedá sa. Zem je zvlnená a popraskaná. Stoličky aj stoly stoja nakrivo. Keď sa pozornejšie zadívam, všetkým kĺžu šálky zo stolov. Zemetrasenie je tu prítomné všade a stále.

Veľkým pohodlným autobusom sa presúvame na juh, do mesta Queenstown. Spustíme si sedadlá naležato a obzeráme si miestne bankovky; na rube sú zvieratá: tučniak, kačice, sokol, či takmer vyhynutý vták kokako. Na lícnej sú portréty osobností. Na 5-dolárovej je Sir Edmund Hillary, Novozélanďan, ktorý prvý zdolal Mount Everest, pričinil sa o postavenie dedín, ciest a mostov v divokých himalájskych horách, vďaka čomu sme aj my mohli uvidieť najvyššiu horu sveta na vlastné oči.

Na nekonečných zelených lúkach sa pasú stáda oviec. Kedysi ich tu bolo až 80 miliónov, dnes len polovica. Na každého Novozélanďana teda pripadá 10 oviec. A sú medzi nimi aj čierne, takže TU sú, nehľadajte ich vo svojich rodinách! Tunajšie ovce sa chovajú iba na vlnu, nie na mlieko; nevidno tu žiadnych bačov, ani salaše. Vedia vôbec, o čo prichádzajú? Obľúbené ovčie mäso však pomaly ale iste vytláča z trhu hovädzina, no najmä - zverina. Vedľa ohrady s ovcami je ohrada s kravami a hneď vedľa - obora pre srny a jelene! Zverinu vyvážajú do Japonska a Dubaja a dopyt stúpa. Umelo sa zavlažujú nielen polia, ale aj pasienky.

Po ceste do Queenstownu, kde nocujeme, máme v pláne trek k najvyššiemu štítu NZ, Mt. Cook, alebo po maorsky, Aoraki (3724 m). Z úcty k pôvodným obyvateľom ponechávajú Novozélanďania v názvosloví obe mená, anglické aj maorské. Kým sa dostaneme k úpätiu Južných Álp, stojíme pri dvoch čarokrásnych ľadovcových jazerách: Tekapo a Pukaki. Keby sme takéto jazerá mali my v Európe, boli by dookola husto obostavané hotelmi, vilami a reštauráciami, plavili by sa po nich člny a vodné bicykle a cena pozemkov by sa šplhala do astronomických výšok. Aj tieto pozemky stoja nebotyčnú čiastku, no ich vlastníctvo je podmienené zákazom akejkoľvek výstavby. A to sa tu normálne dodržiava! Prečo žijú ľudia typu Cyrila Talapku iba u nás - ?

Okrem malej kaplnky a niekoľkých drevených lavičiek sa v okolí týchto magických jazier nenachádza vôbec nič. Už-už chceme začať šomrať, že si tu človek nemôže dať ani len kávu, keď narazíme na dodávku s otvorenými zadnými dverami, v ktorej je - malá mobilná kaviareň. Kúpite si kávu, akú len chcete. Papierový kelímok si však musíte strčiť do vlastného vrecka, lebo smeti sú vaša starosť. Tu žiadne smetné koše nie sú. A hodiť to len tak, ako našinec, do jazera, vám fakt nedá!

Trek na Mt. Cook bol sklamaním. Mali sme naň iba hodinu, a to nestačilo ani na ... ale slušne! Nevýhoda organizovaných zájazdov: na mieste, kde by človek chcel, aby „chvíľa postála“ a pokochal sa výhľadmi a prírodou, sa musí hnať ako blázon, s vyplazeným jazykom dobehnúť na určené miesto, narýchlo nastrieľať pár rozmazaných záberov a zasa sa hnať späť. Moja slobodná duša sa vždy proti takejto manipulácii prudko búri, preto som sa aj teraz odtrhla od „šprintérov,“ zastala a namierila svoj foťák na skalné ruže, visuté mosty zavesené na reťaziach a kľukatú, mliečnu ľadovcovú rieku. K spoteným, vystresovaným šprintérom som sa pridala až keď sa vracali späť, aby som si vypočula, že zo stanovištia, z ktorého mali vidieť mohutného Mt. Cooka nevideli ani h... , lebo bol v mrakoch.

Náladu nám čiastočne napraví malá zastávka v - Podprsenkove! Na podporu boja proti rakovine prsníka ktosi vymyslel netradičnú kampaň: Pred vchodom do liehovaru navešal na celý dlhokánsky drevený plot podprsenky. Visia tu teraz v niekoľkých vrstvách, trojkové aj osmičkové, dievčenské „pásiky“, aj „čapice“ zaslúžilých materí. Ktosi s dobrým nápadom urobil z miesta v strede ničoho vyhľadávaný turistický „highlight,“ ktorý sa snáď uvádza aj v turistických sprievodcoch. Každopádne tu zastavujú autobusy a mužom, vyskakujúcim ako po uštipnutí osou, žiaria oči. Námesačne pristupujú k hŕbe podprseniek a neveriacky berú medzi prsty jeden dráždivý kúsok za druhým. Nežný pohľad, aký pritom majú v očiach, hovorí za všetko.

Zatiaľčo ma chvejúce sa mesto Christchurch skôr vyľakalo, horské mestečko Queenstown ma očarilo. Rozložené na brehoch jazera Wakatipu, obkolesené skalnou hradbou Južných Álp s lyžiarskymi strediskami, pripomínalo nádherné rakúske Zell am See. Nadchla ma aj izba v hoteli s elektricky vyhrievanými podložkami na matracoch, s veľkorysým balkónom a očarujúcim výhľadom. Odmietla som ísť so skupinou na večernú prechádzku do mesta, lebo mi došlo, že: 1) len v tomto hoteli trávime počas našej dlhej poznávacej cesty dve noci za sebou; 2) v kúpeľni je vaňa; a 3) že na tomto balkóne sa dá na našich horolezeckých lankách vysušiť slušná hromada prádla. Cestovateľ-žena si nesmie nechať ujsť zásadné príležitosti, a  príležitosť oprať už vôbec nie.

To, že Milford Sound nie je značka cigariet, som sa dozvedela až tu. Je to fjord. Vedeli ste? Najkrajší na svete.

Skalný hrebeň Južných Álp rozdeľuje Južný ostrov Nového Zélandu na východnú a západnú časť. Tiahne sa stredom celého územia, preto aj na pohľad krátka cesta z Queenstownu do Milford Sound (70 km) vzdušnou čiarou narastie na úctyhodných 400 km, ak ho máte obísť. Cesta je to však taká scénická, že neľutujeme ani jedinú minútu, ktorú na nej strávime. Nevadí nám ani to, že náš šofér Brian, potomok Írskych prisťahovalcov, odbočuje na každú odstavnú plochu pri ceste, aby pustil dopredu kolónu áut, ktorá sa tvorí za ním. Na Zélande bežná prax...

Ráz krajiny sa mení tak rýchlo a tak zásadne, že nemáte kedy sa počas cesty nudiť, či zaspať (aj keď výnimky existujú). Prechádza cez pozvoľna sa vlniace hnedozelené kopce porastené iba nízkymi trsmi trávy. Priesmyky sú pomenované podľa sprievodcov, ktorí tadiaľto vodili prvých osadníkov.

A zrazu sa sčista-jasna ocitnete medzi žulovými bralami a zisťujete, že stojíte na prahu priesmyku, z ktorého sa prudkými serpentínami schádza do gigantického skalného kotla, akoby ste sa autobusom spúšťali z Gerlachu dolu Batizovskou próbou. No tento kotol je porastený bujnou tropickou vegetáciou. Sme v národnom parku Fjordland. Zo stien naokolo crčia prúdy vody a v skalných úžinách sa zlievajú do mohutných vodopádov. Cesta sa krúti ako stuha a za normálnych okolností by ste sa obzerali po plastovom vrecku (ideálne bez dierky), no ste natoľko šokovaní z tej nádhery, že nauzeálnym pocitom nedáte žiadnu šancu.

A potom vás zakryje strecha dažďového pralesa. Tu je tak nádherne, že musíme zastať a urobiť si aspoň malý trek ku kaňonu a vodopádom. Do rokliny, na dne ktorej si vyhladila svoje koryto divoká rieka, stúpame chodníčkom ako z planéty Pandora (Avatar). Rastú tu obrovské paprade stromové, eukalypty, palmy, ich kmene  obrastajú machy a lišajníky, aj kamenný múrik lemujúci chodník pôsobí, akoby bol obalený plyšom. Z korún stromov visia chlpaté parazity a prekrývajú konáre ako hustý závoj. Všetko je smaragdovo-zelené a mäkké. Je tu vlhko až sa vlasy krútia, súvislá bujná koruna nad hlavami neprepúšťa skoro žiadne svetlo. Keď sa naraz objaví v tom strope trhlina, vidíte vysokánske štíty okolitých vrchov pokryté snehom. Dolu sú trópy, nad hlavou ľadovce a morény.

Na parkovisku nás zaujme škaredý hnedo-zelený vták, ktorý miluje autá, najmä ich gumové obloženia a iné lahôdky. Najradšej obžiera gumu zo stieračov, no nepohrdne ani pneumatikami. Skacká po kapote, zadrapuje sa do kľučiek, plastových nárazníkov, zúrivo kmáše výfuky. Keď ho chcete odohnať, bojovne našuchorí perie a dá sa na zákerný, zakrádavý ústup, ale hľadí na vás pritom tak, že sa bojíte otočiť. Je to miestny záškodník, zlomyseľný papagáj Nestor kea. Keď však tohto papagája prinútite, aby vzlietol, naskytne sa vám pohľad na sýtočervenú farbu jeho krídel zospodu - a v tom momente mu všetko odpustíte. Aj na tom najškaredšom tvorovi sa dá nájsť čosi krásne.

A už prichádzame do mestečka Te Anau, rozloženéno na brehoch najväčšieho jazera Južného ostrova, z ktorého sa vyráža na plavbu po Milford Sound. Žiaden z fjordov, ktoré som dosiaľ videla, neponúka také pestré výhľady na rôzne vegetatívne pásma. Zospodu sú bralá porastené hustým machom a lišajníkmi, vodopád, ktorý sa hneď po vyplávaní prístavu objaví „za rohom“ steká z husto zalesneného brala a cítite sa ako v tropickej džungli. O čosi ďalej sa vegetácia zmení, ste v zajatí takmer kolmých žulových stien, z ktorých stekajú šnúry vody. Za pásmom kolosálnych žulových brál vidíte morénové splazy, ktoré končia vysoko nad morom v obrovskej ploche pichľavých, modrobielych ľadovcov. A áno, za nimi sa v diaľke črtá ďalšie pásmo hôr, ešte vyšších, z ktorého trčia rozorvané vrcholy pokryté snehom.

Keď sa loď dostane z vôd fjordu na otvorené Tasmanovo more, privítajú nás uškatce vyvaľujúce sa na skalách a usmievavé delfíny. Plávajú okolo lode v húfoch a predvádzajú sa ako cirkusanti. Vyskakujú nad hladinu v elegantných oblúkoch a do vody dopadajú takmer nehlučne. Svoje akrobatické kúsky sprevádzajú gagotavým pískaním a my uveličenými výkrikmi. Spúšte fotoaparátov divo cvakajú, ľudia behajú z jednej strany paluby na druhú ako splašení. Na všetko sa zo svojho mostíka spokojne usmieva kapitán. Čosi rozpráva do ampliónu, no kto by ho počúval, keď delfínie divadlo zaberá celú pozornosť. Ale mali sme ho počúvať, mali. To zistíme, až keď nás loď privezie nebezpečne blízko k mohutnému vodopádu valiacemu sa zo skál a kapitán loď nezastaví, naopak, strčí celú jej provu rovno pod padajúcu vodu a okúpe všetkých, čo sa tam nachádzajú. Ľudia pištia, vreštia, splašene utekajú a neveriacky pozerajú, ako im z foťákov kvapká voda. Oči vytreštené, nemôžu uveriť tomu, čo sa stalo. My, čo sme z nejakého záhadného dôvodu zostali za sklom, sa nevieme prestať smiať. A kapitán do ampliónu opakuje: „Hovoril som vám to, hovoril.“

V autobuse nám Veronika rozpráva o endemických druhoch vtákov, ktoré žijú len na Novom Zélande a nikde inde. Je ich najmenej 70. Rastú tu aj úplne exotické druhy stromov, lišajníkov a papradí. Tých je až 180 druhov. Paprade tu rastú ako u nás lopúchy. Najvyššia je papraď stromová, ponga, ktorá dorastá až do výšky 10 metrov a jej strieborno-sivý list je jedným zo symbolov NZ. Kedysi tu žil najväčší vták na svete, moa, vážil skoro 250 kg, no mal tú smolu, že mal veľmi chutné mäso a prví usadlíci ho jednoducho zjedli. Vyhynutiu sa len tesne vyhol ďalší vták s lahodným mäskom, tmavosivý kokako s modrým guľatým podbradkom, prezývaný aj novozélandská vrana, ktorý nádherne spieva a je vyobrazený na 50-dolárovej bankovke. Na mále mal aj ďalší symbol Nového Zélandu, kivi hnedý, nevzhľadný nočný vták veľký ako sliepka, s dlhokánskym tenkým zobákom a bez chvosta. Toho však nelovil človek, ale zver, najmä vačice, a tak ho vyhlásili za chráneného a umiestnili do rezervácie, z ktorej najskôr odstránili jeho prirodzených nepriateľov. Tak moa ako aj kivi sú vtáky nelietavé. Ja poznám hlavne vtáky prelietavé, ale to je iná kapitola.

Ďalšou zaujímavou témou našej sprievodkyne je ľad. Práve tu, na Novom Zélande prišli na to, že je to skvelý materiál na uchovávanie potravín a práve odtiaľto vyrazili na more prvé lode napchaté rybami uskladnenými v ľade. Dali tým základy obchodovania s potravinami, ktoré sa rýchlo kazia.

Počas druhej svetovej vojny zas použili ľad v zmesi s pilinami (pykret) na výrobu lietadla. Ocele bol nedostatok, no vody a pilín dosť. Ľadové lietadlo sa nedalo zachytiť radarmi a prelet v ňom sa považoval za najbezpečnejší. Problémom bolo, že mohlo lietať iba v zime, v lete sa jednoducho roztopilo. Ekologickejší materiál si však ťažko predstaviť.

Arrowtown, v ktorom začíname ďalší deň, je pokojné zlatokopecké mestečko v štýle amerického westernu, ktoré by sa kľudne mohlo volať aj No-Stress City. Čas sa tu vlečie a atmosféra je neobyčajne zaspatá.

Istému malému chlapcovi kúpili rodičia šnorchel, on sa išiel potápať do rieky Arrow a vylovil odtiaľ zlatý nugát v hodnote 200 000 dolárov. Počas pauzy určenej na prehliadku mestečka ideme radšej preskúmať dno rieky...

Pokračujeme po západnom pobreží k ľadovcu Fox Glacier popri jazere Wanaka. Má hĺbku až 450 m (naše najhlbšie Hincovo pleso má 54...) a na jeho brehoch vzniklo krásne turistické mesto rovnakého mena. Konečne vidíme ľudí kúpať sa, voziť na kajakoch, či šliapať na obrovských vodných bicykloch s kolesami ako traktor. Konečne sa kryštáľovočistá voda využíva tak, ako sa má - na kúpanie, vodné športy, na potešenie. V Tasmanovom mori sa ľudia nekúpu: je priveľmi búrlivé,  vlny so sebou nesú kamene a piesok a nikto sa nechce dobrovoľne nechať ukameňovať. Jediné morské pláže, ktoré sa tu využívajú na rekreáciu, sú na severe Južného ostrova v okolí mesta Nelson. K moru však na chvíľu zabočíme aj z našej cesty, aspoň malý nádych slaného vzduchu, aspoň kúsok exotiky.

Exotika to veru je: pláže sú z jemnulinkého piesku, vegetácia bujná, tropická, k moru sa nakláňajú palmy aj vysoké borovice s holými pňami a korunou vyfúkanou od vetra. Dažďový prales ma zláka viac ako rozbúrené more, a tak zabočím do najbližšieho zeleného „tunela“ a vnorím sa do voňavej, vlhkej ríše obrovitánskych paliem, papradí a fikusov. Darmo je, more som už videla, ale dažďový prales ešte nie. Keby tu neboli tie odporné malé mušky, čo štípu jak fras a sú jednoducho všade, bol by to raj na zemi. Lenže to by tu boli masy ľudí, a to by už potom žiaden raj nebol. Ale tie mušky-pičušky tu ten raj udržia aj keby čo. 

Vraciame sa do nášho autobusu, v ktorom sedia cudzí ľudia. Austrálskym dôchodcom na výlete sa pokazil autobus, a tak im Veronika ponúkla voľné miesta u nás - veď sme napoly prázdni, odvezieme ich do mesta, ktoré máme po ceste.

„Is this your seat?“ pýta sa vystrašene sympatická pani, keď zarazene pozerám na nové tváre a nie som si istá, či som nastúpila do správneho autobusu.

„No,“ hovorím upokojujúco „I sit over there, next to that gentleman. I hope he´s still single, with so many new ...  arrivals.“ Všetci sa zasmejú a atmosféra sa uvoľní. 

„Má každý spolucestujúceho?“ pýta sa Veronika skôr, ako Brian zavrie dvere a znenie svojej otázky vysvetľuje: „Nemôžem sa pýtať, či vám niekto chýba, lebo raz som zažila prípad, že sa po takejto obligátnej otázke nikto neozval. Tak autobus odišiel a až po určitom čase sa prišlo na to, že sme zabudli jednu pani. „Veď som sa pýtala, či vám niekto chýba,“ vyčítala manželovi onej turistky. „Prečo ste sa neozvali?“

„Lebo mne nechýbala.“

Vysadíme austrálskych turistov a skôr, ako zamierime do mesta Fox, kde nocujeme, urobíme si krátku zachádzku k modrým jazierkam Blue pools. Prechádzame lesom ponad rokliny cez visuté mosty a na konci sme obdarení pohľadom na čistulinkú modrú rieku vymývajúcu hladučké zvírené priehlbiny do hlbokého podložia, ktorým preteká. Voda je neskutočne modrá a na kamennej pláži sú tisícky kamenných mužíkov postavených z okruhliakov, pretože ten, kto si tu postaví svojho mužíka, sa sem ešte určite vráti. 

V ospalom mestečku Fox, kde sa večer nič nedeje, organizuje Veronika nočný výlet do lesa za svietiacimi červíkmi. Účastníci výletu sa vnoria do hustého, tmavého lesa a po chvíli potkýnania a blúdenia sa im nad hlavami rozžiaria tisíce svetielok podobných našim svätojánskym muškám. Svietiace červíky lezú po spodnej strane listov, takže turista musí mať neustále vyvrátenú hlavu dohora. Očarení ľudia sa rozptýlia po lese, no a že je tma ako v rohu a eufória preveliká, jeden člen sa stratí. Veronika vraví, že s prirodzenými stratami sa na zájazdoch ráta, takže sa táto situácia nijako nevymyká priemeru. Len musí zistiť, aká kvóta bola stanovená konkrétne pre náš zájazd.

Stratený turista sa napokon nájde a svoje zablúdenie komentuje slovami: „Skoro som sa v tej tme pos..al. Zastrúhaný vlas by mi do riti nevošiel. Čaute, musím sa ísť rýchlo niečím ... uzdraviť.“

Na druhý deň ráno si mnohí účastníci výletu nemajú čo obuť, lebo opraté tenisky im ešte nestihli vyschnúť. Večer na izbe totiž zistili, že stúpili do nevábneho ... trusu kohosi, kto sa evidentne tiež stratil v tmavom lese, no slovo „skoro“ už z úcty k pravde vo vete použiť nemohol.

„Hovoril si niečo?“ otáčam sa večer k Milanovi, lebo som si dala štuple do uší, aby som nepočula otravné bzučiace mušky a nejaký zvuk ku mne predsa len prenikol.

Pozerá na mňa rozpačito, potom sa rozhodne, že ma potrestá.

„Požiadal som ťa o ruku, ale si nereagovala, tak som stratil odvahu a teraz mi bude trvať ďalších 20 rokov, kým ju nazbieram.“

Jazero Matheson sa nachádza v dolinke obkolesenej hustými lesmi, ktoré bránia vetru, aby čerilo jeho hladinu. Je rovná a lesklá ako zrkadlo a presne to sem láka turistov: odraz majestátnych vrchov Mt. Cook a Mt. Tasman. Namojveru, v odraze tej vody sú krajšie ako v skutočnosti.

Cestou po západnom pobreží si robíme malú zastávku pri ľadovci Franz Josef. Je rovnako špinavý ako včerajší Fox, len v trhlinách presvitá belasá farba zamrznutej vody. Je zo všetkých ľadovcov na svete najbližšie k moru, steká do výšky 300 m od jeho hladiny. K ľadovcu vedie malebná cesta popri mliečnej rieke a zdobia ju vodopády vyvierajúce zo skál porastených bujnou zeleňou.

V meste Hokitika sa schováme pred dažďom do jadeitového obchodu, v ktorom sú mrte rôznych šperkov a sošiek zo zeleného kameňa. Keď prestane pršať, ponáhľame sa na pláž, lebo pohľadu na more sa našinec nenasýti nikdy. Piesok má zvláštnu „makovú“ štruktúru. Už zasa prší, nie prší, leje, kde je ten Brian?

Nocujeme v hoteli s izbou na prízemí, z ktorej sa vychádza na terasu s príjemným posedením. Na takomto mieste si dať pohár vína je jednoducho povinné, a tak sa podujmem ísť do predajne za rohom na malý nákup. Obchod vlastnia Indovia a, bohužiaľ, žiaden alkohol nepredávajú. Idem do ďalšieho obchodíku, ten vlastnia Pakistanci. Aj tým sa pri slove alkohol pobúrene pretáčajú očné gule. Aj ďalšie obchody patria Indom a Pakistancom s akútnou intoleranciou voči alkoholu a ženám, ktoré také slovo vyslovujú. Vzdávam sa, veď na izbe je kávovar, budeme teda sedieť vonku pod hviezdami pri romantickej čaše kávy.

Oblasť Punakaiki je známa nevšednou prímorskou formáciou vápencových brál, nazývaných Palacinkové skaly. Skalné platne, ktoré útesy formujú, sú naozaj naskladané na seba ako palacinky. Tieto bizarné skalné útvary vznikli pred 30 miliónmi rokov z fragmentov mŕtvych morských živočíchov a rastlín, ktoré sa navrstvili na seba v hĺbke asi 2 km pod povrchom zeme. Vplyvom tlaku vody fragmenty stvrdli a vytvorili tvrdé a mäkké vrstvy. Pri zemetrasení sa dostali na povrch a kyslý dážď, vietor a morská voda urobili svoje. Dnes sa nemôžeme vynadívať na toto majstrovské dielo Matky prírody, v každom lúči slnka sa útvary zdajú iné, otvormi a prieduchmi v skalách pod hladinou tlačí more dovysoka fontány vody. Fotíme do zbláznenia.

Namiesto plánovaného výletu za veľrybami z mesta Kaikoura, ktoré od sveta odtrhlo nedávne zemetrasenie, sa vydávame na vínnu cestu. Nie, ani oblasť Marlborough na NZ sa netýka cigariet. Rastie tu hrozno. Vinice sú nádherné, udržiavané a tiahnu sa v dokonale rovných šíkoch do diaľav, kam len oko dovidí. Hrdia sa najmä značkou Sauvignon Blanc a Pinot Noir. A keďže už po piatej ochutnávke nevieme, ako chutila tá prvá, každý si kupuje fľašu vína na večer, aby sa doma, v kľude, sústredil.

Víno sa naozaj hodí, pretože posledný večer na Južnom ostrove bývame v nádhernom hoteli v mestečku Picton, z ktorého zajtra odplávame trajektom na Severný ostrov. Všetci máme izby s výstupom do spoločnej záhrady, sčasti prekrytej celtovým prístreškom. Na veľkorysej terase s masívnymi drevenými kreslami sa podvečer stretne celá naša cestovateľská skupina, vychladené víno rosí steny pohárov, rozväzuje jazyky a roztápa srdcia. Pridá sa k nám aj náš sympatický írsky šofér Brian a okrem zaujímavých informácií o Novom Zélande a Írsku dostávame grátis aj celkom slušný jazykový kurz.

Ráno som svedkom nevšedného úkazu: hromadnej samovraždy cikád. Obrovské cikády s dlhými žilkovatými krídlami ležia vo vrstvách na zemi a nejavia známky života. Nedá sa chodbou prejsť bez toho, aby po nich človek nestúpal. Mladá čašníčka zo Žiliny, ktorá tu pracuje už rok, nás však upokojí, že sa nezabili kvôli nám.

Aj keď - nie som si tým istá, veď dnes odchádzame...

Mesto Picton som si pridala na zoznam miest, kde by som chcela žiť, ak by ma ruka osudu v budúcnosti prinútila opustiť rodnú hrudu. Príjemná klíma, nádherné pláže, hory, upravené ihriská. Tak trochu trópy a tak trochu Tatry. Neveľké, čisté, pokojné mestečko so sympatickými ľuďmi. Okrem Pictonu sa v mojom zozname nachádza Kapské mesto, Montevideo (Uruguay) a Calgary (Kanada).

Za zmienku stoja aj pouličné toalety - nenápadné, čisté plastové búdky s vchodom z bočnej strany ulice, v ktorých vás sympatický hlas privíta, povie vám, čo sa v tomto hygienickom zariadení nachádza, ako pustiť vodu a ako vytiahnuť hygienickú fóliu na sedaciu dosku. K „výkonu“ vám  strekne príjemnú voňavku, pustí hudbu a na záver poďakuje za návštevu. No nechceli by ste v takom meste žiť?

Pred nástupom na trajekt sa lúčime so šoférom Brianom. Na Severný ostrov s nami nepôjde, tam nás čaká iný autobus, s iným šoférom - čo je nám všetkým ľúto. Mne pripadne úloha sa Brianovi za všetkých poďakovať, a ja sa jej s radosťou ujmem. Pekne do mikrofónu mu poviem, že našej pozornosti neuniklo, ako každý večer umýval autobus zvonku aj zvnútra, aby sme mali čisto a mohli nafotiť nádherné zábery aj spoza okenných skiel. Ani to, ako  ochotne nám pomáhal nakladať a vykladať našu „increasingly heavy luggage.“ A tiež, že si vážime jeho pozoruhodné vedomosti o krajine, a najmä jeho neúnavnú chuť deliť sa s nami o ne.

Severný ostrov, hlavné mesto Wellington.

Vo Wellingtone bolo zima. Oproti takmer tropickému Pictonu, z ktorého sme odišli len pred pár hodinami, tu bolo ako v chladničke. Navyše pršalo a k našej skupine sa pripojili noví ľudia. Jediné pozitívum oproti Juhu bolo v tom, že tu nelietali tie protivné pieskové mušky-pičušky.

Hotelová izba v hoteli „Quality“ nás tiež neprekvapila práve príjemne. Vedľa úzkej postele nebolo ani toľko miesta, aby sa tam vošiel kufor. Malilinká, stiesnená, klaustrofóbna. A matrac ako trampolína. Ak si jeden sadne, druhý vyletí. 

Hlavný program dňa - návšteva Múzea Nového Zélandu TePaPa - neblahý prvý dojem z hlavného mesta tiež nezachránil. Okrem vypchatého vtáka moa, orla, ktorý sa snažil moa uloviť a trasúcej sa izby, ktorá mala navodzovať atmosféru zemetrasenia, ma tam nezaujalo nič. Maorská časť svojou biednosťou pripomínala múzeum slovenského národa. Radšej som vyšla von na rozľahlé námestie, na ktorom sa aspoň čosi dialo: po točitých železných schodíkoch vyrastajúcich zo stredu betónovej plochy liezli ľudia v plavkách na skokanskú plošinu a so zapchatým nosom odtiaľ skákali - preboha kam?? Do mora. Presnejšie do diery v betóne, pod ktorou v hĺbke hučalo more. Vyliezali odtiaľ modrí od zimy a triasli sa ako osiky. Potom si líhali na betónové panely, aby sa aspoň trochu zohriali. Nuž, sme tu dolu hlavou, niet pochýb.  

Skôr, ako sa večer rozlúčime, hovorí Veronika novým turistom, ktorí pricestovali len dnes: „A nechoďte spať skôr, ako o deviatej.“

„Ale my môžeme - ?“ nesmelo sa opýta Dušan, ktorý je s nami na Zélande už 10 dní.

Noc v Quality Hotel je strašná. Posteľ je pre dvoch priúzka a matrac našponovaný ako blana ušného bubienka. Prenáša sa ním každučký pohyb, každučký zvuk, „nadhadzuje“ ma aj tlkot Milanovho srdca. Túto posteľ vyrobili na posteľné „jašenie“, skákanie, saltá, no rozhodne nie na spanie. Po polnoci to nevydržím a usteliem si na kufri v tesnej štrbine na zemi vedľa postele. Milan, keďže ide o jedného z mála preživších džentlmenov, ma z mojej „diery“ vyženie späť hore na posteľ; „dáma“ predsa nebude spať na zemi - a ľahne si tam namiesto mňa.

„Ako ti tam je?“ vyslovím nesmelú otázku do tmavého ticha.

„Dobre!!“ zrúkne naštvane, na čo vybuchnem smiechom. Rozpor medzi pozitívnym obsahom správy a jej negatívnym tónom je taký obrovský, že sa neviem prestať smiať.

„Poď do postele, aj tak neviem spať, keď ty si na zemi,“ hovorím a stále mi je smiešne.

Nakoniec na tej otrasnej posteli predsa len obaja zaspíme. 

Na druhý deň sa mi Wellington javil o čosi prívetivejšie. Vyšlo slnko, ohrialo srdcia a doprialo nám čosi ako „warm welcome“.

Botanická záhrada, do ktorej sme sa vyviezli strmou lanovkou, ma očarila. Rástli tam staroveké arukárie a nádherné koralové stromy. A fotiť kvety ma neprestane baviť asi nikdy. Priala som si, aby ma v tej záhrade zabudli. No nestalo sa, lebo za pätami mi šiel Dušan a chcel so mnou konzultovať každú fotku a každý kvet. Za odmenu ma kŕmil čokoládou, čo mu do batožiny pribalila sestra.

Poobede vyrážame do národného parku Tongariro. Vezie nás nový šofér, potomok Škótskych prisťahovalcov, rozpráva so strašným prízvukom, navyše šušle a nikto mu nerozumie. Okrem toho blúdi a vozí nás autobusom dookola. Nie je už najmladší, presnejšie, dúfame, že nám za volantom neumrie. Nuž, po Brianovi by nám nebol dobrý ani Niki Lauda.

Najvyšší vrchol Severného ostrova je činná sopka Ruapehú (2797 m). Sú na nej vybudované lyžiarske strediská, do jedného sa pôjdeme pozrieť zajtra. Dnes končíme deň v hoteli, ktorý pripomína chatu na Popradskom plese. Je to vŕzgajúca drevená ubytovňa a izby majú dve poschodia. Veľký problém, na ktorom poschodí budú spať, majú najmä naši „single“ zájazdníci, ktorí stoja pred dilemou, či spať do polnoci hore a od polnoci dolu, alebo naopak.

Podvečer ideme na rýchlu prechádzku popod Horu osudu, sopku Mordor z Pána prsteňov. Mordor zalieva podvečerné slnko a sfarbuje ju dočervena. Jej dokonale súmerné ohnivé boky sa ostro rysujú oproti blednúcej oblohe. Vedľa chodníka, ktorým kráčame, rastie preslávená novozélandská rastlina mānuka. Je to ker vysoký asi 4 m s drobnými bielymi kvietkami. Z jej pevných, rovných konárov sa vyrábali oštepy. Z kvetov sa lisuje olej, ktorý má vysoké antibakteriálne účinky. Veľmi cenený je aj peľ a včelie produkty z mānuky. Podobným kríkom je kānuka, ktorá má o čosi mäkšie listy a nižší ker. Výrobky z týchto kvietkov dostať v každej lekárni, sú pýchou Nového Zélandu a vôbec nie sú lacné.

„Nádherná prechádzka. A počuli ste toho vtáka?“ pýta sa Zuzka očarene po návrate. „Stále tam čosi hrkútalo, či kukalo, či čo to bolo".

„To nebol vták, Zuzi,“ hovorím „to bol Milan.“

Lyžiarske stredisko Whakapapa na sopke Ruapehú je ráno zaliate slnkom. Keby nebolo, pokladala by som toto miesto za jedno z najchmúrnejších na svete. Všetko naokolo je čierne, je to zlovestná sopečná vyvrenina podobná kope čierneho uhlia, avšak toto uhlie je nesmierne tvrdé, s hranami ostrými ako britva.

Vezieme sa starou dvojsedačkou až na vrchol, odkiaľ budeme mať nádherný výhľad na krajinu. Skúšam si predstaviť, ako to vyzerá, keď tento zlovestný antracitový povrch pokryje biely sneh. Musí ho byť veľmi veľa, aby zakryl tie gigantické ostré zuby. V hĺbke pod sebou vidíme potrubia ťahajúce sa po povrchu. Sú to inžinierske siete vedúce od chaty na vrchole. Zakopať ich do zeme je asi nemožné. Akú majú izoláciu? Prečo v zime nezamrznú?

Stredisko Whakapapa na vrchole je prekvapivo veľkolepé. Velikánska reštaurácia má sklenené steny, odkiaľ môže turista, popíjajúc lumumbu, pozorovať okolité svahy i Horu osudu. Podľa máp a obrázkov sú tunajšie zjazdovky nádherné. Neoplatilo by sa predsa len tu počkať do zimy - ?

Pri nasadaní na lanovku sa Dušanovi stane nepekný úraz. Zakopne o vyčnievajúci lavínový kameň a spadne zo sedačky rovno na tvár. Sklá okuliarov sa mu rozbijú a črepina sa mu zapichne hlboko do líca. Dušan je v šoku, v okamihu je celý zakrvácaný, beriem mu z ruky krvavý foťák, sťahujem z chrbta batoh. Lanovkári v panike zháňajú lekárničku. Vybavení sú dosť biedne, naveľa nájdu čosi podobné gáze a ranu mu aspoň čiastočne prikryjú. Veronika už volá sanitku, no sme na odľahlom mieste v horách. Dušan si krvácajúcu ranu zakrýva vreckovkou a celý sa trasie.

Na sanitku čakáme viac ako hodinu. Chvalabohu, čakanie je príjemné, sme v krásnom prostredí a slnko páli ako divé. Dušan leží v tieni, my sa opaľujeme a jeme nanuky.

„I only have 3 dollars,“ lovím vo vrecku nešťastne, keď si chcem kúpiť nanuk v hodnote 4 doláre. Zahanbene nanuk vraciam, keď sa čašník na mňa milo usmeje a povie: „Take it. One dollar, it´s not a big deal.“

Tak toto by sa mi doma iste nestalo.

Keď sanitka konečne dorazí a odvezie Dušana, môžeme pokračovať v ceste. Všetci sme tak trochu v šoku a súcitíme s ním. Je to milý a priateľský chlapík, s tou svojou pufkou na vrchu hlavy vyzerá roztomilo ako Kýblik zo siedmich trpaslíkov. Večer na izbe nás ponúka slivovicou, alebo čokoládou. Voláme ho Rosnička, pretože každý deň začína predpoveďou počasia. V mobile má aplikáciu na lov pokémonov a tých v prestávkach naháňa a loví. Také 50-ročné decko. Na dnešný program: plavbu po rieke na superrýchlych člnoch sa tešil úplne najviac - a práve tam už ideme bez neho. Po ceste dostávame zarážajúce správy: V prvej nemocnici Dušana neoperovali; službu mal lekár z Afganistanu a ten si na takú operáciu netrúfol. Dušana previezli do iného mesta. Ani tam ho však neoperovali, ani lekár - Ind - si na operáciu netrúfol. Previezli ho teda do tretej nemocnice, kde Dušan čakal na „čakačke“ dva dni. Okrem neho tam mali množstvo oveľa „rozbitejších“ pacientov ako on. V tejto nemocnici s ním nerobili vôbec nič a po dvoch dňoch rozhodli, že ho vrátia do prvej nemocnice. Tam mu ranu len provizórne ošetrili a konečné riešenie nechali na lekárov na Slovensku. Pikoškou bolo, že keď Dušana odvážali z lyžiarskeho strediska, šofér sanitky pod kopcom zastavil a fotil si okolie, lebo vraj tým smerom často nechodí...

Obedujeme pri najväčšom jazere NZ, Taupo. Je to kaldera vulkanického pôvodu. Zhruba pred 2000 rokmi nastal kolosálny výbuch sopky Taupo, pri ktorej sa vyvalil sopečný prach do takej výšky, že ho bolo možné vidieť až v Rímskej ríši. Na mieste krátera potom vzniklo jazero Taupo, pod ktorým stále prebieha seizmická činnosť a jazero má celý rok teplú vodu. Plávajú po ňom čierne labute. Asi budú tiež sopečného pôvodu.

„Pozri, aký nádherný maličký ostrov,“ hovorím Milanovi pri pozorovaní čistulinkej vodnej plochy. „Ten by sme si mohli kúpiť. A keď sa pohádame, ty osídliš sever a ja juh.“

„A budeme viesť vojnu Sever proti Juhu,“ zaklincuje Milan.

Deň končíme v sírnych kúpeľoch Rotorua. Kamenné bazény s horúcou vodou sú umiestnené tak, aby sa z nich dalo pozerať na more. Človek by sa tu rád uvoľnil a ponoril si hlavu do bubliniek, no neustále ho ktosi kope a strká. Aziati. Všade ich je ako maku, sú hluční a arogantní, vo svojej kultúre nepoznajú pojem „privátna zóna“, ak im zavadziate, jednoducho vás odstrčia. Sú nevychovaní až hrôza. Aj do „môjho“ bazéna sa práve vovalila skupina šikmookých a každý, aj to najmenšie dieťa, má so sebou mobil. Nerobia nič iné, len si fotia selfie, štelujú sa do póz, nastavujú selfie-tyčku a zvodne na seba mrkajú do objektívov. Potom zúrivo posielajú svoje najaktuálnejšie, jemnou hmlou zahalené črty tváre, na sociálne siete a vychádzajú z bazéna bez toho, aby si namočili zadok, bez toho, aby si všimli, že úplne pokazili náladu jednej slovenskej turistke.

V dedinke Te Puia vidíme skutočných, originálnych Maoriov. Predvedú nám aj svoj bojový tanec Haka. Tento tanec je založený na grimasách, gúľaní očami a vyplazovaní jazykov. Maoriovia majú jazyky dlhé a špicaté a mávajú nimi ako leguány.

„Ten by stál za hriech,“ ozýva sa spoza mňa Zuzka pri pohľade na dlhokánsky kmitajúci jazyk statného Maora so špirálovým „moko“ tetovaním nad zadkom. Potajomky pozerám na jej muža, či Riky túto trúfalú poznámku strávi. Strávi, v pohode, usmieva sa na svoju fascinovanú ženu pohľadom plným lásky a pochopenia. Vari by jej ho zo samej lásky aj doprial...

Rituálne pokriky a tanec Haka prevzali aj novozélandskí ragbisti All Blacks a začínajú ním každý turnaj. No nie sú pritom nahí, ako ich predchodcovia, ba ani sekery na odtínanie hláv nepoužívajú.

Moko tetovanie je staré viac ako tisíc rokov. Vzory mali svoj význam a tiež určené miesto na tele, kam sa „vytesávali“ pierkami, alebo špicatými kosťami. Muži si dávali tetovať veľké plochy kože chrbta a ramien a tatér, ktorý svoju prácu ovládal, bol uctievaným členom klanu. Ženy si dávali tetovať hlavne pery, nos a bradu - najkrajšia žena bola taká, ktorá mala plné, veľké a modročierne pery. Nezriedka sa na ľudí poľovalo len preto, že mali krásne tetovanie na koži: túto im nepriateľ bez milosti stiahol a zobral so sebou ako suvenír. Asi si s ňou potom dekoroval svoju spálňu... Muži sa kvôli jazvám po tetovaní na tvári nemohli holiť, a preto bola najcennejším darom prichádzajúcich moreplavcov - pinzeta. Ňou si chlp za chlpom brady vytrhávali. Aj dnes sa ľudia dávajú tetovať podľa moko-vzorov, no ak im vzor vytetujú na nesprávne miesto, Maoriovia to berú ako urážku. Jeden beloch tak vraj prišiel o ruku...

V suvenírovom obchodíku kupujeme plyšového kivi pre Milanovu vnučku a krehkého, porcelánového kivi s dlhým zobákom, pre nás, do vitrínky.

„A prečo náš nepíska?“ pýta sa Milan nechápavo, keď pozerá, ako sa s plyšovým kivim pre vnúčatá na sedadle za nami teší Lenka.

„Ukáž,“ vraví Lenka a berie Milanovi z ruky hračku. Stlačí mu bruško a kivi zapíska ako sa patrí.

„Vtáka musíš vedieť chytiť,“ chichoce sa Lenka tak nákazlivo, že rozosmeje celý autobus.

Presúvame sa do Aucklandu, z ktorého o dva dni odlietame do Austrálie. Milan ešte stále nemá víza a už z toho má nervy nielen on, ale aj ja. Ako si môže cestovka dovoliť zobrať peniaze za zájazd, na ktorý nevybaví víza - ?

V autobuse je raz zima, raz teplo. Klíma je zle nastavená hlavne v zadnej časti, odkiaľ sa stále ktosi chodí sťažovať šoférovi. Šofér je už z našej skupiny nervózny. Brian na Južnom ostrove mu urobil medvediu službu. Ja mám však pri pohľade na nespokojných našincov pocit pýchy: Slováci konečne pindajú!

AUCKLAND

V Aucklande bývame v úplne najlepšom hoteli celého zájazdu - Sky City Hotel. Je súčasťou najvyššej budovy na celej južnej pologuli - Sky Tower (328 m). Novoročným ohňostrojom z tejto veže sa začína nový rok na celom svete. Z vyhliadkovej plošiny sa skáče bungee-jumping a ľudia na gumených lanách pripevnených okolo pása dopadajú priamo pred okná chodby, ktorou prechádzame na izbu. Hotel je to parádny, v kúpeľni je zrkadlo s vyhrievaným obdĺžnikom v strede. Zarosí sa všetko, len obdĺžnik, v ktorom sa vidíte, nie. Sú tu stmievajúce sa čierne svietidlá, čierne závesy a metalické záclony. Hotel pre mastňakov. A my v ňom budeme tri noci spať! Bubo, všetko ti odpúšťame! 

Auckland trochu pripomína Toronto a je to jednoznačne najkrajšie mesto na NZ. Stavia sa tu ako v Dubaji a je tu prekrásny park kráľovnej Viktórie, v ktorom rastú tie najúžasnejšie stromy. Korene majú širočizné a rozpukané, začínajú vysoko nad zemou, oddeľujú sa od kmeňa a zabárajú do zeme ako prsty. Každý „prst“ u nás by vydal za samostatný strom. Korene sú vysoké ako lavičky, hladké, voňajú sviežim lístím, dá sa na nich sedieť aj ležať, pozerať do hustej listnatej koruny nad hlavou, alebo pohodlne vyliezť na konáre a odtiaľ pozorovať svet pod sebou. Vyliezť na takýto strom je hračka aj pre malé deti. A tie im dávajú prednosť pred ihriskami, i pred mobilmi. Skrývajú sa v „jaskyniach“ pod koreňmi, zaliezajú do mohutných puklín kmeňa. Myslela som, že také stromy existujú iba v rozprávkach. Že sú vymyslené, dokreslené, prifarbené... a nie! Oni skutočne existujú a našincovi vyrážajú dych.   

Celkovo sa stromom na Novom Zélande veľmi darí. Môže za to sopečné podložie, veľa dažďa a príjemná klíma. Rastú tu eukalypty, platany, buky a severoamerické borovice. Tie sa pestujú účelovo na takzvaných plantážach. Po celej krajine možno vidieť umelo vysadené borovicové lesy - od lesných škôlok, cez tínedžerov až po dospelé jedince určené na výrub a vyvezenie do Japonska. A za tým nasleduje pásmo holorubu, ktoré pripomína našu Čertovicu. Toto je však geometricky presne ohraničené pásmo, ktoré nepôsobí depresívne, tu nevyčíňala príroda, ale ruka človeka, pričom jeho druhá ruka už vedľa sadila novú generáciu stromov.

Najúžasnejším stromom je však damarovník južný, na NZ známy ako kauri. Jeho kmeň je rovný a hladký, vysoký až 40 metrov a končí úzkou ihličnatou korunou. Má ľahké, trváce drevo, vyrábajú sa z neho podlahy, nábytok, no hlavne lode. Veľmi cenená je aj jeho živica, z ktorej sa vyrábajú farby a lepidlá. Aj preto ho v minulosti takmer vyničili. Dnes je, chvalabohu, chránený.

Pohľad na Auckland je najkrajší z polostrova Devonport. Je to vyhasnutá sopka, čnejúca do výšky nad mestom. Chodíme po zaoblenom zelenom vŕšku sopky a kocháme sa výhľadmi na more, mosty, mesto. Občas zakopneme o kovové rúrky s čiapočkou v tvare muchotrávky, čo trčia z úhľadne vykoseného trávnika. Kto sem preboha osadil tieto gýče? Naozaj si myslel, že tým tento dokonalý trávnik ozvláštni? Veronika nám vysvetľuje, že sú to komínky. Pod nami je totiž vojenská základňa a toto sú vzduchovody...

Ak si v mestách na Novom Zélande chcete oddýchnuť, posedieť, či dať si kávu, okrem stoličiek, lavičiek a lehátok máte k dispozícii aj sedacie vaky. Zvalíte sa do nich, čašník vám prinesie kávu, dvakrát sa pomechríte a potom si tam už len vychutnávate slastné pohodlie a pocity šťastia. Lenže čo už by to bol za život, keby vás vynášal len do výšok, však. Aj k nám sa už valí vlna, ktorá nás zasa zmetie pekne dolu, aby nastala rovnováha a neuleteli ste príliš vysoko. Vlna má podobu Veroniky, ktorá nám prichádza zvestovať, že cestovka Milanovi víza do Austrálie nevybavila. Skúšali to cez ambasádu vo Viedni, aj cez Tasmániu, no márne. Musia preto pristúpiť k plánu B a poslať nás domov.

Milan je zdrvený, do Austrálie sa tešil viac, ako na Nový Zéland. Ja som si takýto scenár nepripúšťala vôbec, a ani teraz mu nie som schopná uveriť. No nedá sa vzpierať realite, keď je raz tu.

„Dobre, ja som víza nedostal a musím sa vrátiť, no nevidím jediný dôvod, aby Andrea nemohla ísť, keď víza má,“ hovorí vecne.

Veronika naňho pozrie prekvapene, potom na mňa a v očiach sa jej zračí rešpekt a úcta. „Ty máš teda šťastie na chlapa,“ pošepne mi do ucha, keď odchádza.

No, to teda mám!

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Novy Zeland

(Erik, 12. 4. 2018 0:19)

Ahoj, my so zenou o par dni koncime 5 tyzdnovy vylet na NZ, tak sme porovnali nase prezite s tvojim napisanym a aj jedno aj druhe je super,,,