Choď na obsah Choď na menu
 


Nepál s Dorotou Nvotovou - 1. časť

nepal---a-507.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Keď som od Doroty žiadala súhlas s uverejnením tohto Cestopisu, dostala som ho obratom, s nasledovným komentárom: „Nepoužívaj v mojich nadávkach bodky. Keď je niekto kokot, tak je kokot a žiaden ko.ot. To je trápne“.

Ach jaj. Ja, ktorej bola od detstva vštepovaná katolícka výchova a druhé Božie prikázanie zvlášť, ja, čo doma nesmiem povedať ani čurať, iba „cikať“, ja mám teraz písať o treku s Dorotou, ktorá, ako je známe, nechodí pre slová ďaleko. A nesmiem používať ani bodky... Ale bola to jej podmienka, tak som text zasa prepracovala a bodky pekne vymazala.  

Prinútilo ma to zamyslieť sa nad nadávkami a sprostými slovami. Je veľký rozdiel v tom, kto, kde a ako ich používa. Ten, kto nimi nahrádza celý slovenský lexikón a na vyjadrenie všetkých zážitkov a emócií mu stačí jedno slovo s rôznymi predponami, je hulvát. Ale ak ich niekto vie dávkovať s prijateľnou mierou, môže nimi dať svojej výpovedi spontánny, farbistý rozmer, môže nimi svet šokovať, no nie nevyhnutne urážať. Dalo by sa to nazvať aj odvahou pomenovať veci pravým menom, alebo drsnou prostorekosťou... no, už ako chcete. Ale uznávam, že JE tu istý rozdiel medzi mojím: Prišlo mi akosi nevoľno, a jej: Došlo mi hneď na grcanie. Alebo mojím: Je to ďaleko, a jej: Je to v úplnej riti.

Ktorýsi žurnalistický pobúrenec nazval podobné výrazy lingvistickými exkrementmi. Budiž, no fakt, že majú celkom iný náboj ako eufemistické by-passy, sa nedá poprieť. Dorota je vo svojich výpovediach priama a jadrná. Nepotrebuje a nechce, aby ju niekto zjemňoval, či vylepšoval. Je spontánna, čo nenecháva žiaden priestor pre domnienky a neistotu. Je úprimná, preto má pri nej človek vo veci jasno. Nenosí žiadnu masku, je čitateľná a preto predvídateľná. A že na pomenovanie pravdy používa pejoratívne výrazy? To preto, lebo sú trefnejšie a výstižnejšie. 

HIMALÁJE

Himaláje mi vždy pripadali ako iná planéta. Ako miesto, kam sa púšťajú len dobrodruhovia s neukojiteľnými životnými ambíciami. S túžbou posúvať latku až za hranicu. Samovrahovia. Moja láska k horám neobsahovala potrebu pokorovať majestátne, pyšné štíty. Nemám vo vienku túžbu vyjsť najvyššie, najrýchlejšie, ani súperiť s ostatnými. Mojou prioritou je pozorovať. Vdychovať atmosféru, kochať sa výhľadmi, obdivovať, rozjímať – a potom sa vrátiť pekne do tepla, do pohodlia. Moja láska k horám sa nespája s asketizmom. Ani náhodou.

Preto sa mi Milanov nápad ísť do Nepálu veľmi nepozdával. „Je tam zima,“ hundrem, keď mi strká pod nos plány himalájskych trekov a chmúrim sa ako mrak. „Spíš v útulniach na drevených pričniach. Umývaš sa v potoku. Omŕzajú ti uši. Smrdíš.“

„Vezmeš si teplý spacák. Pár nocí vydržíš. Na uši si dáš čiapku. A umývať sa týždeň nemusíš,“ pálkuje moje argumenty Milan ako golfové loptičky. „Pozri, Dorota urobila sama trek okolo Annapurny,“ podáva mi knižku Fulmaya. „A keď to zvládla Dorota, my to vyskáčeme na jednej nohe.“

„Vážne?“ pýtam sa ohromene a so záujmom  zalistujem v knižke. Pohľad mi padne na kapitolu s názvom: Ako išiel debilko s tenkými nožičkami hore kopcom. Vyprsknem smiechom. A váhavo v duchu pripustím, že keď to dala ona, mestský typ "džez, káva a cigaretka," asi to nebude také strašné. 

Dorotu poznáme už dlhé roky. Je to živel. Vzdialený akémukoľvek priemeru. Svojrázna, no čistá duša. Aj preto dychtivo skočím po jej knižke Fulmaya, v ktorom opisuje svoje životné peripetie a najmä trek okolo Annapurny. Zaujíma ma, čo ju vyhnalo do hôr, veď si dobre pamätám, ako nám jej manžel Whisky kedysi rozprával, že keď ju chcel vytiahnuť len toť, za humná, na chalupu, už po pár kopčekoch kričala: "Vydrbaná príroda!"

Dorota nesklame, knižka sa nedá pustiť z rúk. Bavím sa, vybuchujem smiechom, utekám za Milanom a niektoré pasáže mu čítam nahlas. Všeličo sa udialo za tie roky. Rozviedla sa s Whiskym, vydala za Angličana Jonnyho, založila v Nepále sirotinec, našla svoje hniezdočko, odohnala démonov. Nestalo sa to, čoho sa bála najviac: nezapadla do sivého priestoru vymedzeného ľuďmi bez predstavivosti a nezačala „len tak hniť a smrdieť“ v bahne všedných dní. Namiesto toho sa strmhlav pustila objavovať svet, aby našla miesto, kde bude spokojná, svoje hniezdočko. Často sama netušila, kam ide, vedela len, že to nesmú byť vychodené cesty. "Riťpaľova," zadávala rikšiakovi smer, keď sa jej pýtal, kam ju má odviezť. 

Počúvaj toto, hovorí Milan a máva mi pred očami akýmsi výtlačkom: „Nepál je jedno z najveľkolepejších miest našej planéty, kde sa zasnežené hory sveta s ohromnými ľadovcami a smaragdovými jazerami stretávajú so zelenou džungľou s rozkvitnutými rododendronmi a orchideami. Je to krajina starobylej histórie, magickej architektúry a bohatých kultúrnych tradícií, kde sa nekonfliktne stretávajú rôzne svetové náboženstvá. Je to svet chudobných, ale pohostinných a priateľských ľudí, ktorí sa boria s nepredstaviteľnými životnými podmienkami – svet iných hodnôt a životnej filozofie, veľmi vzdialený svetu, v ktorom žijeme my.“

Necháva slová doznieť a spýtavo na mňa pozerá. Ale ja mlčím. Predstavujem si totiž rozorvané ľadovce a morény, z ktorých do výšok rastú strmé skalné steny. Predstavujem si smaragdové jazerá hľadiace na nebo spod bielych zasnežených štítov. Predstavujem si Brnčalku pri Zelenom plese za slnečného rána. Môže TAM byť krajšie? Zľaknem sa zradného hlasu v sebe, ktorý mi našepkáva, že môže. Ale tomu neuverím, kým sa na vlastné oči nepresvedčím.

„Tak dobre. Pôjdeme do toho Nepálu,“ hovorím napokon. „Ale nie moc vysoko. Taký týždňový trek popod Everest úplne stačí. A nebudeš ma ovoniavať!" Píšem Dorote mail a prihlasujem nás na zájazd. Tak. Rozhodnuté. Pôjdeme s jej cestovkou, ktorú založila v Nepále len pred pár mesiacmi. 

O tom, že Dorota je vo fachu nováčik, svedčí niekoľko telefonátov, v ktorých sa uisťuje, že partia, ktorá sa prihlásila na jej zájazd, je pripravená, poistená a má poriadnu výbavu. Telefonuje každému zvlášť, zaujíma sa o našu kondičku, ponúka možnosť zakúpiť si trekingovú výbavu priamo v Nepále. Takýto osobný prístup nemá žiadna zabehnutá cestovka.

Začínam sa tešiť.

Mesiac pred odchodom dostaneme detailne prepracované pokyny, čo si vziať so sebou, s opakovaným výkričníkom, že všetko, čo budeme mať v batohu, ponesie nosič o polovicu menší ako my. Pokyny sa týkajú topánok: musia byť kvalitné a ROZCHODENÉ. Spodného prádla: tangáče nie sú dobrý nápad, tam hore nám v nich zamrzne zadok. Tričiek: ak chceme, dajú sa kúpiť v Nepále asi za 4 Eurá, ale „umelina jak sviňa“. Rukavíc: jedny obyčajné a jedny brutálne hrubé. A teší sa, že sme si vybrali Nepál. Urobili sme správne rozhodnutie, ktoré nám pravdepodobne zmení život.

Veru zmení. Ale to ešte netuší, že najmä jej.

Dorotine slová si berieme k srdcu. Napokon, je to etapa, ktorú mám na cestovaní najradšej. Nakupovanie. Beháme z jedného športového obchodu do druhého a robíme si Vianoce. Goratexová bunda. Spacák. Nové turistické topánky. Merino tričká. Čiapka na uši. Čelovka. Doma si všetko dookola skúšam pred zrkadlom, v noci chodím na záchod s lampou na čele. Každý víkend sa vyberieme „rozchodiť“ topánky a hovoríme tomu „kondičná príprava na Himaláje“. V rámci nej šlapeme z Novej Lesnej na Hrebienok. Lenže zrada. V Poľskej krčme, v strede našej cesty, robia takú dobrú fazuľovú polievku, že sa tam zastaviť jednoducho MUSÍME. A potom ešte do cukrárne, lebo karamelovo-banánová kocka je zdroj živín, ktoré treba mať v zásobe.

A kondičná príprava je ukončená.

Himaláje, traste sa!

 

(Ďalšie časti Cestopisu na vyžiadanie...)

 

 

           

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.