Choď na obsah Choď na menu
 


Národné parky západnej Ameriky

img_1646.jpgV Amerike je všetko naopak. Opačne krútite kohútikom na vodu, opačne ovládate páčku na sprche. To, čo treba u nás zatlačiť, treba u nich potiahnuť. To, čo sa u nás umýva, sa u nich vyhadzuje. V reštauráciách používajú takmer výlučne plastové príbory, taniere, poháre, a ku všetkému hŕŕŕbu servítok. Ulice miest blokujú každý večer kopiská čiernych vriec narvané plastovým odpadom. Normálka. No ak urobíte krok do trávy mimo vydláždeného chodníka, dozviete sa, že ste bezohľadný ničiteľ prírody. 

Do úst si tlačia polmetrové hamburgery s majonézou, ktoré zajedajú hranolkami a zapíjajú mliečnym koktailom, no do kávy si uvedomelo vhodia tabletku sladidla s nulovou kalorickou hodnotou. Kávu dostanete jedine v negustióznom papierovom vedre a pošlú vás s ňou na ulicu. Žiadne porcelánové šáločky, zdvihnuté malíčky, hedonistické posedávanie v pohodlí útulnej kaviarničky, žiadne móresy, go baby, šup-šup, go.

Na WC vás prekvapí sterilný fóliový rukávec, ktorý sa nehlučne natiahne na záchodovú dosku priamo pred vašimi očami, toaletný papier, tenší než vlas, vám však prsty neochráni ani keď si ho namotáte na prsty vo vrstvách ako obväz. A kefu vedľa záchoda by ste hľadali márne.

Okná sa neotvárajú ľahučko ako krídla, ale sa prácne vytláčajú smerom nahor. Keď sa vykloníte, spadnú vám na krk ako gilotína.

Namiesto kľučky na dverách sú otáčacie gombíky. Také, čo sa v hororoch otáčajú samé....

Jaskyne sa tu týčia nad zemou a na pohoria sa pozeráte zhora. Ak máte staromódne predstavy o svete a zdá sa vám, že na hory sa má pozerať zdola, nech sa páči: pekne si zlezte zo dvetisíc výškových metrov na dno kaňonu, vnímajte stúpajúcu teplotu, odhadzujte vrstvy oblečenia, a potom, keď ste dolu v teple, vyrazte na hory tak ako sa patrí, teda do kopca a do zimy.

A úplne, ale úplne naopak je to na amerických cestách. Sú široké, rovné, pokojné a dobre značené. Hotové Eldorádo pre cestných pirátov. No tu ich niet! Nikto sa nepredbieha. Všetci sa disciplinovane plazia v tých svojich hranatých obitých plechových rárohách za sebou ako slimáky. Ak predsa len trochu viac stúpite na plyn, policajné auto, ktoré sa sčista-jasna objaví za vami, zabliká a šerif v klobúku vám pri predbiehaní priateľsky zamáva na pozdrav. Fakt! Žiadne červené STOP, žiadne pokuty, žiadne decimujúce pohľady, z ktorých sa človeku rozklepú kolená. Zablikanie, zamávanie, a je to.

Semafory sú umiestnené až za križovatkou, nie pred ňou a symbolom pre chodcov nie je panáčik, ale ruka.

Na ulici, či v obchodoch sa na vás ľudia usmievajú, zdravia a priateľsky sa vás pýtajú, ako sa máte. Nie, nepodliehajte panike a nebežte sa pozerať do zrkadla, či vám na hlave nenarástli anténky, ani nepátrajte po tom, s kým z tunajších celebrít si vás poplietli. Tu sa takéto vyšinuté správanie považuje za normálne.

Normálne je aj nosiť veľkosť XXXXL a na sedenie si brať najmenej dve stoličky. Normálne je prekypovať cez každé operadlo, každé zábradlie, nenosiť podprdu, mať potetovaný celý chrbát a obrie strie na ramenách. Vidieť Američana bez zmrzliny, či Starbucks kávy v ruke, je skoro nemožné. Všade sa presúvajú autami, lanovkami, pohyblivými schodmi, výťahmi. Len prepánakráľa nie pešo! A na letisku si unavene sadnú do jedného zo stoviek pristavených XXXXL vozíčkov pre invalidov a nechajú sa odtlačiť až do lietadla. Prioritne, samozrejme. 

Černoškám začínajú rásť zadky už od krížov a sú veľké a hranaté ako kufor. Na niektoré vystrčené zadky sa dá bez problémov postaviť čapované pivo. 

Postele sú tiež XXXXL, a to rozlohou aj výškou, namiesto paplóna je plachta, či deka, zasunutá hlboko pod matrac. Musíte rozbombardovať celú posteľ, aby ste sa mohli zakryť. 

Najviac „confusing“ sú peniaze. Mince. Nie sú na nich čísla, ale názvy. Nickel, dime, copper, quarter. Ešte horšie je to však s mierami: fahrenheity, míle, galóny, unce. Pollitrové pivo tu má napr. 591 ml. Ale to sa dá prežiť. Problém je však s cenami. Človek tu nikdy nevie, koľko bude platiť, lebo ceny na visačkách sú bez dane. A každá predajňa má dane iné.

Bicykle majú priviazané o plot hrubánskymi reťazami, ktoré si potom zavesia na krk. 

Zásuvky sú nielen na iné napätie, ale majú aj iný tvar. Nie nie, žiadnu svoju guľatú zástrčku tam nevtlačíte, ani kladivom nezatlčiete, v hornej aj dolnej časti má totiž zarážky.

V kraťasoch a vyčaptaných šlapkách chodia celoročne, aj keď vonku padá sneh.

Domy sú krehké, montované zo sendvičových panelov, bez plotov, poštová schránka je vystrčená ďaleko od domu, pri hlavnej ceste. Pre noviny si chodia v pyžame, alebo župane.

Na interiér sa nedbá, domy sa prenajímajú zariadené. Alebo sa celé naložia na sťahovacie auto a presunú inde. Nepestuje sa tu vkus, ani vzťah k umeniu. Gýče, gýče, gýče. Mlieko pijú z krabice, keď si predtým do úst nastriekali pikao. Potom zatrasú hlavou, urobia: bvbvbvb – a čokoládový koktail je hotový.

Mnohí bývajú v obytných prívesoch. Sú tu celé dediny z obytných prívesov. V lete sa zaparkujú v horách v Montane, v zime na Floride.

Filmy v telke bežia dookola. Ten istý film. Celý večer. A akí sú prudérni!„Americká telka neukáže ani koleno, nieto ešte holú cicku!“ posťažuje sa nám jeden nešťastný Slovák, ktorý sa z mladíckeho rozmaru rozhodol tu žiť.

V každej reštaurácii sú uvádzačky, ktoré vás odvedú k vášmu stolu, ale až potom, ako ho odnášač riadu uprace, t.j. vyleje všetky zvyšky do hranatého vedra na kolieskach, a potom do toho istého vedra ráznym šmahom zmetie aj všetko ostatné, t.j. taniere, poháre, príbory, servítky, handry. Vivat stolovanie! Absolventovi hotelovej školy sa ježia všetky chlpy na tele. Hlavne žiaden stres. Ak na obsluhu škaredo pozriete, že už hodinu čakáte, pokrčia ramenami, ruky útočne založia vbok a urazene prednesú smerom k vám: I am doing my best! (robím čo môžem!). Všade sú mrte zamestnancov, ktorí dozerajú na poriadok a disciplínu. V centrách miest, obchodoch, na staniciach, na letiskách. Nemôžete si tu len tak nekontrolovane pobehovať. Či máte stáť, alebo ísť, vám povedia. Nebojte sa, že by ste museli rozmýšľať. Poriadok má svoje jasné pravidlá a oni vám ich už vysvetlia. Zriadenci poverení udržiavaním poriadku sú prísni a nekompromisní. Stačí jeden pohľad a prinožujete, pripažujete, päty zrážate a už-už salutujete. Budia neuveriteľný rešpekt. 

Psov venčia na vyhradených miestach. Žiaden pes voľne nebehá, neskáče. A nešteká. Deti neplačú.

Vlaky, ktoré jazdia po krajine, sú dlhé-predlhé. Nezriedka majú aj 100 vozňov a 3 lokomotívy.

Áno, Američania by mohli tvrdiť, že nie u nich, ale u nás je všetko naopak, ale kto je starší? Kto tu bol prvý? No tak. 

Bye-bye Slovakia!

Na zájazd odchádzame s overenou cestovnou kanceláriou. Letíme z Viedne do Varšavy, z Varšavy do Chicaga a z Chicaga do Bozemanu. Pri odlete z Chicaga zostane „pred dverami“ lietadla jedna z našej skupiny, drobná Nataša. Letecká spoločnosť proste predala viac miesteniek, než bol aktuálny počet miest, nuž ten kto sa zvýši, musí ísť ďalším lietadlom. Leteckej spoločnosti sa viac vypláca uhradiť takémuto zvýšenému človeku ubytovanie v hoteli aj so stravou, než vypraviť neobsadené lietadlo. Predať na jeden let viac leteniek, než majú miest, je u leteckých spoločností bežná prax. A tentokrát si Čierneho Petra vytiahla Nataša.

Hoci cestujeme bez sprievodcu, zmobilizujeme sa a odmietame bez Nataše odletieť. Všetkým je nám jasné, že kvôli čakaniu na ňu ostaneme v Bozemane visieť všetci.  Naruší nám to celý program. Toľko sa s personálom hádam a vysvetľujem, že bez Nataše odletieť nemôžeme, až to jeden dobrý človek nevydrží, vstane a prepustí jej svoje miesto. Celé lietadlo mu vďačne zatlieska. Odchádza s úsmevom, je to hrdina.

Takže letíme všetci. Obsluhuje nás tmavá americká letuška s vlasmi čiernymi ako žúžoľ spletenými do rozcuchaných dredov. Sadlo jej vypadáva z nohavíc ako prekysnuté cesto. Blúzku má zababranú a na bruchu rozopnutú. No, obsluhuje. Po uličke chodí s fľašou vody a nalieva ju cestujúcim do plastových pohárikov. Podchvíľou sa z tej fľaše sama napije a utrie si ústa do rukáva. Potom sa lakťom oprie o opierku sedadla a na chvíľu si postojačky zdriemne.

Na maličké letisko v Bozemane prichádzame po polnoci. Okrem zriadencov tu už nie je nikto. Budova letiska pripomína horskú chatu. Steny sú obložené drevom, na zemi huňaté koberce so strapcami, v halách vysoké kamenné krby s pripravenými klátmi dreva, pred nimi kožené gauče, kreslá, televízory, na stenách kožušiny a trofeje, lampy a lustre z parožia. Vonia tu príjemným dymom z drevného uhlia. Čo sa mňa týka, mohli by nás ubytovať aj tu.

Cody, Wyoming

Spíme v kovbojskom meste Cody. Náš spolucestujúci Imro stále nemá jasno v tom, koľko je na americkej zástave hviezdičiek. Pred hotelom je v plote zapichnutých asi 30 malých vlajočiek.

„Je ich 50,“ hovorí víťazoslávne, „ale zatiaľ som spočítal len na prvých piatich.“

Počas tejto dovolenky budeme cestovať v dvoch dvanásťmiestnych vanoch. Tá naša si má každý deň sriedať sedadlá systémom „had“. Teda ten, čo dnes sedí vpredu vedľa šoféra, bude zajtra sedieť vzadu. Pri prvej zastávke kupuje vedúci do auta striebornú lepiacu pásku, ktorou si máme zalepiť otvory v stropnom čalúnení, aby nám klíma nefučala na hlavu. Túto milú pozornosť oceníme počas cesty všetci a čarovnú pásku, ktorá pevne drží aj po opakovanom prelepovaní fúkačov, si kupujeme domov ako cenný suvenír.

Dva dni trávime v národnom parku Yellowstone. Je to najstarší národný park na svete (1872) a je domovom medveďov grizly, vlkov, losov a bizónov. Z auta vidíme voľne sa pasúce losy, jelene wapiti, ale najmä bizóny. Majú obrovské mohutné krky, hrb, menšie hlavy, krásne oči a dlhú hnedú srsť. Cez chrbát sa im ťahajú fľaky hrdzavej, vypĺznutej kožušiny. Je to ich vlastná stará srsť, ktorú zhadzujú. V minulosti nemali bizóny okrem človeka a medveďa grizlyho žiadneho nepriateľa, a tak sa utešene rozmnožili do stád, ktoré počítali milióny kusov. Jeden údaj hovorí až o 12 miliónoch zvierat v jednom stáde. Podľa zápisníka akéhosi zálesáka narazil vraj na stádo, ktoré okolo neho prechádzalo 40 hodín a tmavá masa tiel zakrývala obzor. Pre kočovné indiánske kmene žijúce na Veľkých planinách boli životne dôležité. Dokázali z nich zužitkovať úplne všetko. Napríklad z kostí vyrábali nože, ihly, tomahavky, ale tiež hracie kocky, sedlá, sane, či hudobné nástroje. Z rohov robili hrnčeky, naberačky, lyžice, z močového mechúra zasa nádoby na varenie (!). Zo šliach nite a tetivy na luky. Keď si na americkú pôdu začali robiť zálusk bieli prisťahovalci, americký kongres využil túto ich závislosť a schválil zákon, ktorý povoľoval úplnú likvidáciu bizónov. Keď zlikvidujú bizóny, zlikvidujú aj indiánov a pôda bude ich! Logika nepustí. Za niekoľko rokov klesol počet bizónov z odhadovaných 30 – 70 miliónov na 542 kusov. Len sám legendárny Buffalo Bill ich za svoju kariéru zabil asi 40 tisíc. Lovci bizónov radi usporadúvali stávky, komu sa podarí za odpoludnie zabiť viac zvierat. Buffalo Bill ich zvládol 69, kým jeho najväčší rival len smiešnych 46. Iní lovci strieľali bizóny rovno z vlaku. Už vidím tie reklamy pribité na stromoch: Kto pri jazde z bodu A do bodu B zastrelí najviac bizónov, má lístok zadarmo!img_2683.jpg Z týchto zvierat použili iba jazyky, ktoré sa pokladali za lahôdku. Inak ich nechávali hniť na prériách, alebo posielali trestancov, aby ich sťahovali z kože. Bizóny od úplného vyhynutia zachránili len združenia, ktoré ich vyhlásili za chránený druh a zriadili pre nich rezervácie, rovnako ako pre indiánov. V národných parkoch majú obrovskú moc rančeri, sú to takí policajti-strážcovia v zelených uniformách. Na starosti majú divo žijúcu zver a divo sa pohybujúcich turistov. Dbajú, aby sa nestretli. Sú fakt ostrí, na ľudí kričia a ide z nich strach. Niekedy sa bizóny zahrajú na býky a nenápadne sa infiltrujú medzi kravy. A kravy ich potešene vyfliaskajú po pyskoch svojimi voňavými chvostami. Ozaj, a kde tu býva Kevin Kostner s tým svojím vlkom?img_0814.jpg

Yellowstone vyvierajú horúce pramene, gejzíry, sú tu tisícky geotermálnych útvarov, spod zeme syčí para, pod drevenými mostíkmi, po ktorých kráčame, buble voda. Chodia po nich ľudia s detskými kočíkmi, v ktorých sedia – psy. Kým začnem krútiť hlavou a klopkať si na čelo napadne ma, že keby tie zvieratá nechali pobehovať voľne, boli by tieto čarokrásne jazierka zakrátko plné varených psov. V úžase pozerám na kaskádovito usporiadaný systém snehobielych vápencových vaní, po ktorých steká horúca belaso-žltá voda. Parí sa z nej a para nám kazí výhľad na tento prekrásny bublajúci vápencový skvost. img_0828.jpgKde je nebo, vie každý. Ale kde je peklo, som zistila až tu. Nachádza sa presne pod mojimi nohami, pod Yellowstonským národným parkom. Je evidentné, že v pekle je tesno a jeho exotermické vzdúvanie kde-tu poškodilo strechu. Buble tu bahno, cítiť síru, roztápa sa zemský povrch a keď sa v útrobách nahromadí príliš veľa plynov, uľaví si matka zem mohutným parným gejzírom. Ale na povrchu je raj. Hýri to tu sýtymi farbami v kombináciách, aké moje oko dosiaľ nevidelo. img_0856.jpg

Jackson, Wyoming

Jackson: nádherné kovbojské mestečko obklopené hustými smrekovými lesmi a lyžiarskymi strediskami, zo svahov ktorých lietajú paraglidisti. Chalupu tu má aj Brad Pitt, a ten veru vie, čo je krásne. Centrom mesta je štvorcové námestie a vstupuje sa doň zo štyroch svetových strán, vždy cez obrovský oblúk z parožia. Tým, že mesto postavili práve tu, zahatali prirodzené koridory jeleňom wapiti, ktoré sa tak nemohli dostať ku svojim pastvinám a v tisícoch uhynuli. Odvtedy sa tu konajú slávnosti prikrmovania jeleňov.img_1117.jpg Na námestí sa práve koná divadelné predstavenie: Jedno útle cowgirl v šatách na špagetové ramienka, v kovbojských čižmách a s dlhými vlasmi povievajúcimi spod kovbojského klobúka, nemilosrdne postrieľa 4 cowboys. Bez váhania a s úsmevom na tvári. Po tejto vražde elegantne odfúkne z hlavne dym, pištoľ zasunie do puzdra na podväzkovom páse pod sukničkou a zavesí sa do štramáka v dlhom čiernom kabáte.

Mesto má čarovnú atmosféru. Je pokojné, plné galérií, barov, obchodíkov s klobúkmi,  výrobkov z parožia a artefaktov divokého západu. Do banky sa napríklad vstupuje cez dvere s kľučkami v tvare pištole. Barové stoličky majú miesto sedadiel široké konské sedlá. Len ako si tu má sadnúť slovenská dáma v minisukni? V parku sú lavičky spola obsadené mosadznými osobnosťami americkej histórie. Sadám si vedľa Abraháma Lincolna a púšťam sa s ním do ťažkej čierno-bielej debaty o 13. bode americkej ústavy. 

Dnes sa vydávame smerom na juh a poobede by sme mali doraziť do mormónskeho mesta Salt Lake City, Utah. Zastavujeme pri vysychajúcom slanom jazere (Salt Lake) a ja sa nerozvážne púšťam po bahnitom brehu smerom k hmlistému obrysu vody. Ako mám veriť, že voda v tomto jazere je skutočne slaná? MUSÍM si v ňom omočiť aspoň prst. Lenže – voda je ďaleko a breh bahnistý. Roja sa z neho mračná mušiek. Borím sa teplým bahnom po kolená a z mojich svetlých remienkových sandálov sú čierne, olejovité, ťažké čižmy. Ale! – prst si omočím, olížem a teraz to už viem určite: JE slaná. Ale ostatným to neprezradím. Nech sa idú sami presvedčiť. Nech si aj oni, ako ja, musia teraz umývať nohy v Coca Cole.

Mesto Salt Lake City založil „otec“ mormónskej cirkvi, Joseph Smith. Rozhliadol sa po pustatine naokolo, oko mu spočinulo na nehostinnej, vyprahnutej púšti, v diaľke zahliadol odblesk vodnej plochy a lúč, ktorý sa od hladiny odrazil, ho náhle osvietil. Zapichol do zeme palicu a povedal: „TU bude naše mesto!“

A za manželku si zobral 40 žien.

Dnes má mormonská cirkev asi 30 mil. členov a tvorí jedno z najúspešnejších spoločenstiev. Mesto je čistulinké, samý park, kvety, sochy, fontány, nádherné budovy, kraľuje mu rozľahlé námestie Temple Square s rozprávkovou snehobielou katedrálou.

Moab, Utah

Vydávame sa objavovať národné parky na juhu štátu Utah. Začíname v Canyonlands, jednom z najfotogenickejších parkov našej cesty. Canyonlands je rozdelený na 4 časti: Island in the Sky (Ostrov na oblohe), Needles (Ihly), Maze (Labyrint) a rieky Colorado a Green River. My mierime na Ostrov na oblohe, a naozaj, ocitáme sa na vyvýšenom mieste, ostrove, ktorý vyčnieva vysoko nad zem kaňonov. Park Canyonlands je vyprahnutá, popukaná červená planina rozrytá korytami riek. Fotíme sa pri pohľadnicovom oblúku Mesa Arch a ochkáme pri pohľade na obrovskú podkovu rieky Colorado vinúcu sa hlboko pod nami. Miesto tam dolu sa volá Dead Horse Point (Miesto mŕtveho koňa) a jeho zlovestný názov potvrdzuje sprievodcov výklad: Kedysi tu žili divoké kone. Na tieto kone si robili zálusk miestni zálesáci, no keďže koníky boli divoké a neposlušné, vymysleli na nich úžasnú krotiteľskú metódu: zatarasili im prístup k vode, aby ich dehydrovali a tak prinútili poslúchať, a keďže to s odhadmi na ich výdrž prehnali, kone od smädu uhynuli. Celé stádo. Pár metrov od rieky. img_1321.jpg

V aute si púšťame rádio. Vo Philadelphii horí, pri hasení požiaru zahynulo včera 18 hasičov elitnej jednotky. Keď v 88-om horel Yellowstone, oheň sa šíril rýchlosťou 130 km/hod. Jooj, ako ďaleko sme od Philadelphie?

Na parkovisku tancuje pred jedným autom chalan na hudbu z autorádia. Vlní sa a šklbe sebou ako robot, oči zavreté a vôbec ničím a nikým sa nenechá rušiť. Môžem si ho fotiť, natáčať, je mu to šuma-fuk. Oči otvorí až keď prídu k autu jeho rodičia a so smiechom mu hodia na zem pár drobných.

Pišta, ktorý dnes sedí vedľa šofére, si v stánku kupuje štyri modré lízatká a v aute na nás vyplazuje modrý jazyk. 

V Utahu sa nikde nepredáva alkohol, ani len v krčmách nie. Večer chce môj muž kúpiť fľašu Jägermeistra v špecializovanom obchode, no k tomu musí predložiť pas. Zapíšu si ho veľkým písmom do registra, že v tento deň, o tejto hodine, kupoval muž (meno, vek, národnosť, číslo pasu, krajina pôvodu), alkohol v množstve 0,591 litra. Keď chcem od predavačky zobrať tašku, nedovolí mi to: Alkohol nepatrí do rúk žene! A s neskrývaným pohŕdaním podá zabalenú fľašu môjmu mužovi.

Celkovo je s alkoholom v Amerike problém. Hoci ho v supermarketoch majú, predávať ho smú až po 20,00 hod. Dovtedy sú regály zakryté čiernymi závesmi a predavačky ho do kasy nenaťukajú ani keby chceli.

 Spíme v malom hotelíku pri meste Moab. Niektorí si nenechajú ujsť večerné rodeo, no my, dostatočne vydesení vyhrážkou mojej dcéry, že ródeo je týranie zvierat a ak ho budeme podporovať, nebude za nami chodiť do domova dôchodcov, dávame prednosť prechádzke po meste. Po hlavnej ceste špacírujú kone s kovbojmi v klobúkoch. Inak nás toto mesto ničím nezaujme. Jeho hlavnou devízou je, že sa nachádza pri národnom parku Arches.img_1457.jpg

Odchádzame zavčas rána a naše postavy vrhajú dlhé-predlhé tiene. Stojíme pred neskutočným červenkastým skalným útvarom The Three Gossips (Tri klebetnice), ktorý pripomína gigantické súsošie. Aj ďalšie monolity v tejto čudesnej krajine musia byť dielom moderného majstra sochára.img_1345.jpg

Aby sme sa dostali k preslávenému majestátnemu červenému oblúku Delicate Arch, musíme prejsť asi 5-km cestu pomedzi fascinujúce pieskovcové veže. Tu, v tejto opustenej krajine, si postavil ranč John Wolfe a prežil tu celý svoj život. Neviem si to predstaviť. Chalupa tu stále stojí, je to malá štvorcová chyžka z dreva, okolo nič, len nehostinná púšť, vysušená tráva, kaktusy. A z výhľadov, aj keď prekrásnych, sa asi nenajedol. A zrejme tu nemal ani internet...  

Z Arches smerujeme do legendárnej oblasti Monument Valley, s preslávenými červenými skaliskami známymi z reklamy na Marlboro, no ešte predtým zabočíme na malú prechádzku pomedzi pozoruhodné skalné útvary. Pre seba si nazvem tento park Falusovo...img_3176---kopia.jpg

Page, Arizona

Sme v Arizone, krajine Navajov. Oproti Utahu je tu o hodinu menej. Navajovia nepôsobia nijak výrazne, sú pomalí, nemotorní, tuční, s pohľadom upretým za horizont. Ale sú veľmi zruční a vyrábajú prekrásne šperky. Práve na ich území sa nachádza vari najmagickejšie miesto na svete, Antelope Canyon. Ku kaňonu nás vozia po skupinách na terénnych autách. Počet ľudí je prísne limitovaný, každá skupina má svojho sprievodcu, ktorého nesmiete predbiehať. Zdá sa mi, že na to, aby sme mohli vkĺznuť do útrob červenej skaly, musíme povedať: Sezam, otvor sa! a premeniť sa na myši. Otvor je nízky a úzky, po jednom sa pcháme do skalnej pukliny a vstupujeme do rozprávky. Kaňon vznikol eróziou skál po prívalových dažďoch v období monzúnov, voda v nich vyhĺbila pukliny, úzke chodby, otvory a špirálovité poskrúcané skalné útvary, ktoré piesok dohladka vybrúsil. Antilopí kaňon má dve časti: hornú, v ktorej práve sme  a dolnú, menej navštevovanú, do ktorej sa schádza zhora, po rebríkoch.

Nachádzam sa v nadzemnej jaskyni, v akej som v živote nebola. Je tu teplo, sucho a svetlo. Rukami sa zapieram do hladkých červených stien spájajúcich sa vysoko nad hlavou. Pod nohami víri jemnučký červený piesok. Zhora presvitá diétne slnko, lúče prechádzajúce cez okrúhle otvory sa zhmotňujú do akejsi rozptýlenej svetelnej rúry. V jednom širšom oblúku chodby náš sprievodca zastane, teatrálne zdvihne ruky, aby sme dávali pozor, postaví nás do polkruhu, odkiaľsi spoza chrbta vytiahne lopatu, naberie piesok a vyhodí ho do vzduchu. Padajúci  piesok vykreslí presné kontúry svetelného lúča, ktorý prepaľuje zem. Jeho zrnká sa v slnečnom svetle zlatisto ligocú, sme ako v ohni, okolo nás šľahajú červené plamene a my sme v samom strede vatry.img_1611.jpg Som očarená. Mám taký intenzívny pocit vyvoleného človeka, jedného z mála, ktorým bolo dopriate zažiť niečo takéto, že sa neviem spamätať. Sprievodca nás upozorňuje na skalné útvary: tam je tuleň, tam špirála a tamto zasa milenci v objatí, no ja nie som schopná ho počúvať. Očarene sa dotýkam hladučkých stien a prechádzam prstami po navrstvených farebných pruhoch horniny rôznej štruktúry. Ako dlho to tu vznikalo? A kto to objavil?  A prečo práve MNE bolo dopriate to vidieť?

Po návrate z kaňonu neviem chvíľu nájsť reč. Príliš silné dojmy. Potrebujem to celé v sebe spracovať.  Na zem ma vráti až pohľad na meander rieky Colorado zvaný Horshoe Band (ohyb konskej podkovy), na ktorý sa pozeráme z vysokánskeho červeného brala. Tmavozelená rieka hlboko pod nami je do červenej horniny zarezaná ako tangáče do zadku. Plavia sa po nej plachetnice a kajaky. Ďalšie predlhé mlčanie, lebo na dnešné prírodné skvosty jednoducho niet slov!img_1657.jpg

Grand Canyon, Arizona. Táto úžina vyhĺbená riekou Colorado má obrovskú rozlohu. Je dlhá ako celé Slovensko, široká okolo 20 km a miestami dosahuje hĺbku až 2000 m. Kaňon odhaľuje asi 40 vrstiev horniny a je to raj pre geológov. Vrstvy (strata) majú 200 miliónov až 2 miliardy rokov, no z pohľadu existencie Zeme je to vraj mladý kaňon. Taký kanec. Kráčame asi 5 km po chodníku s mnohými náučnými tabuľami, popri ktorom sú rozmiestnené kvádre hornín s mosadznou tabuľkou o ich veku a zložení. V zemi sú zapustené okrúhle štítky vo vzdialenosti na dĺžku krokov, pričom každý krok znamená tisíc rokov. img_3412.jpgNedávno (2012) otvorili na jeho západnej strane unikátnu vyhliadku Skywalk – presklený most v tvare podkovy - vystrčený do prázdneho priestoru nad kaňonom. Tam sa ale nedostaneme. 

 

 

Národný park Saguaro, Arizona

Sme na juhu Arizony pri meste Tucson, je tu príšerne horúco. Keď nás sprievodca vyháňa z klimatizovaného auta von medzi kaktusy, vôbec sa nám nechce. Saguaro sú najväčšie kaktusy na svete, dorastajú do výšky až 20 m, majú niekoľko svalnatých ramien a telo porastené tvrdými, dlhými bodliakmi. Žijú až 150 rokov. Motáme sa pomedzi tieto kaktusové stromy a z horúčavy je nám nevoľno. Myslím, že keby som medzi tie dva ploské kamene na zemi strčila plátok mäsa, o chvíľu mám z neho fajný prepečený steak.

Mesto Tombstone, westernové mestečko, kde sa v minulosti odohrala slávna prestrelka medzi šerifom a banditami. Podľa tejto udalosti natočili film, čím mestu zabezpečili nehynúcu slávu, masy turistov a príjmy na dlhé roky. img_1724.jpgMesto denne ožíva prestrelkou, na uliciach vidno kone, koče a šerifov v zbrani. Síce si k uchu pod koženým širákom tlačia mobilné telefóny, ale kolty „prokletě nízko“ nikoho nenechajú na pochybách. Bary s lietacími nízkymi dverami sú vyzdobené loveckými trofejami. Kypré krčmárky v sieťovaných pančuchách, kovbojských čižmách a s prsiami už-už sa prelievajúcimi zo stiahnutých živôtikov nás drsným hlasom usádzajú k stolu. Dávame si pivo v krčme U Katy s dlhým nosom. A zaplatíme tak, že bankovkou tresneme o stôl a pohár šmykneme po barovom pulte až ku krčmárovi, ako sa patrí.

Podvečer prichádzame do národného parku White Sands, Nové Mexiko. Keby nebolo vonku 30 stupňov, povedala by som, že sme prišli do treskúcej zimy niekde na Aljaške. Cestu lemujú biele záveje, kam len oko dovidí rozprestierajú sa biele pláne. Záveje však nie sú zo snehu, ale zo sádrovca, teda z jemnulinkého bieleho piesku. Kde-tu sa z bieleho poľa zdvihne podvýživený zelený kaktus, či mäsité aloe vera. Vystupujeme z auta, vyzúvame topánky a vnárame nohy do prevísajúcich sadrovcových závejov. img_3524.jpg Brodíme sa vysokými púštnymi dunami v piesku po kolená, obloha nad hlavami nám postupne tmavne, biele polia s ňou na obzore začínajú splývať. Podvečernú idylku využívajú na romantickú prechádzku aj veľké čierne chrobáky, pavúky a jašterice. Špacírujú sa tu ako na korze. Je príjemne teplo a piesok pod nohami je teplučký a hebučký. Zahrabávame sa doňho, vyhadzujeme ho nad hlavu, beháme po dunách, spúšťame sa zo svahov po zadku. V tejto bielej púšti je veľmi ľahké zabudnúť, že sme dospelí a vážení občania, ktorým vo vlasti dali aj volebné právo.

Santa Fe, Nové Mexiko.

Podľa mnohých je Santa Fe najkrajšie mesto v USA. Je to vďaka nezameniteľnému štýlu adobe architektúry typickej pre celé Nové Mexiko. Touto architektúrou sa inšpirovali aj tvorcovia Flintstonovcov. Domy aj ploty vyzerajú semišovo, akoby boli potiahnuté brúsenou ťavou kožou. Zvonice, okná, vežičky, štíty, priečelia sú určite upečené z perníka. img_3555.jpg

Zo Santa Fe ideme do živej, nefalšovanej, pôvodnej indiánskej dediny – Taos Pueblo. Opäť domy z nepálených tehál v štýle adobe, v strede dediny pece pripomínajúce veľké termitištia vyššie ako dospelý chlap. Platí sa tam vstupné a za foťák sa platí zvlášť. Z týchto peňazí Indiáni žijú. Okrem toho, že si dopestujú nejakú zeleninu, upečú chlieb, nepriateľsky zagánia na turistov a veľavravne zapichnú do zeme svoju bakuľu, toho moc nenarobia.

Denver, Colorado.

V hoteli zažijeme skutočnú Ameriku. Poobede vypadne prúd a opraviť ho sú schopní až na druhý deň ráno. Lebo o tom musí rozhodnúť manažér, a ten príde až zajtra. Recepčná je recepčná, nemá v popise práce nahodiť poistky. Zmrazí nás osvedčenou americkou formulkou: I´m doing my best. Objednávame si u nej ranný budíček a pozeráme, ako na „lístočku“ rozmerov A3 necháva odkaz pre rannú zmenu. Samozrejme, že nás ráno nikto nezobudí. Ešteže to zachránia smetiari, ktorí robia o piatej taký rámus, že by prebrali aj egyptskú múmiu.

Podvečer ideme na prechádzku do centra Denveru, ktoré je od hotela vzdialené asi 20 minút jazdy autom. Sprievodca hovorí, že sa z mesta môžeme vrátiť hotelovým taxíkom (shuttle), ktorý je zadarmo. Stačí zavolať na recepciu. Tak fajn, vyrážame v dusnej podvečernej atmosfére, mesto je rozpálené ako vyhňa. Motáme sa po ňom až do úplnej tmy. Keď sa rozhodneme vrátiť, búrka visí na vlásku. Začína fúkať silný vietor a z námestia náhlivo sťahujú terasy. Telefonicky si objednávame hotelový taxík, no dozvieme sa, že taxík nás zoberie len z presne určeného stanovištia. Kým to miesto nájdeme (je na druhom konci mesta a musíme ísť autobusom), vietor úplne zbesnie. Nebo križujú vertikálne blesky, ktoré na obzore vrážajú jeden do druhého. V živote som nevidela také blesky. Začína pršať. A nie je to žiadne kvapy-kvap, z neba tryskajú prúdy vody ako z požiarnickej striekačky, okamžite nám siaha po kotníky. Stojíme tam ako zmoknuté sliepky, keď nás osloví akýsi muž, či náhodou nečakáme na shuttle pre Ramada hotel. Jasné! Hurá, funguje to! Zarovno s nami sa do taxíka tlačia dvaja hey-guys černosi a pokúšajú sa viesť nejakú ukričanú debatu. Lenže nás teraz skôr zaujíma, prečo ide šofér opačným smerom, než je náš hotel?! Začíname byť nepokojní. Uniesli nás? Budú nám chcieť vnútiť americké občianstvo? Ako vysvitne, v Denveri je asi 20 hotelov Ramada. A pre nás bol vyslaný iný šofér, nie tento. Pomýlil si nás s párom, ktorý tam možno doteraz stojí a mokne v daždi, no my už šťastne vystupujeme pred našim temným hotelom a hmatkáme rukami po stenách, aby sme našli vchod.

Rocky Mountains, Colorado

Najväčšie pohorie západnej časti USA, vééľmi podobné našim Tatrám. Len kvapku dlhšie a vyššie. Tiahne sa od Britskej Kolumbie v Kanade až po Nové Mexiko v Amerike v dĺžke 4830 km. Najvyšší vrch, Mount Elbert (4401 m) sa nachádza práve tu, v štáte Colorado. Ďalej na západ sa popri pobreží vinie pohorie Kordiller (cordillera = horské pásmo) cez oba americké kontinenty, pričom v južnej Amerike sa toto pásmo nazýva Andy.

img_1823.jpgPôvodní obyvatelia Rocky Mountains boli Indiáni, žili tu Apači, Cheyeni, Siouxovia, Cherokee. Zo zvierat bolo toto horstvo domovom mamutov a pravekých bizónov, ktoré boli o 20% väčšie než tie, čo žijú dnes. 

Mierime na najatraktívnejšiu vyhliadkovú cestu Trail Ridge Road. Tento náročný technický úsek, ktorý postavili v r. 1932, má dĺžku takmer osemdesiat kilometrov a jeho  najvyšší bod leží vo výške 3709 m n. m. Pýši sa titulom Najvyššie položená cesta v USA.

Mimochodom, práve tu sa odohráva dej známeho trileru Misery, z ktorého mám husiu kožu vždy, keď si naň spomeniem. Známy spisovateľ (Paul) sa v zime zrútil s autom do rokliny v Rocky Mountains a ostal zakliesnený vo vraku, s oboma nohami zlomenými. Kde sa vzala, tu sa vzala, objavila ho statná víla (Annie), ktorá si ho na pleci odniesla domov. Uložila ho do postele a liečila. Milá a priateľská zdravotná sestra sa oňho obetavo starala a on jej z vďaky daroval svoj najnovší rukopis o dievčine menom Misery. Annie ho dojato čítala vedľa jeho postele, no keď sa dostala na koniec a zistila, že Misery zomrie, dostala záchvat vražednej zúrivosti. Rukopis pred ním spálila a do postele mu doniesla písací stroj. Pod jej prísnym dohľadom musel potom písať nový román so zápletkou, ktorú mu ona schválila. A keď sa už zdalo, že spisovateľovi sa nohy zahojili, keď už bol schopný sa na ne sám postaviť, neváhala, remeňmi ho priviazala k posteli a obe nohy mu opäť zlomila baseballovou pálkou. 

Tak presne na toto myslím, keď pozerám z cesty na príkre zrázy pod nami. Podvedome hľadám vrak Paulovho auta a Annin dom. Rozmýšľam, čo bolo viac beštiálne, či diktovať spisovateľovi, čo má písať, alebo mu polámať nohy...

V jednom údolí nás zastavujú policajti. Odstavia oba jazdné pruhy tak, aby cesta v určitom úseku ostala prázdna. O chvíľu cez ňu totiž budú prechádzať divé rohaté ovce z hôr. Pozeráme na ne, ako sa trúsia zo svahu napravo. Sú to chránené zvieratá, táto policajná patrola má na starosti monitorovanie ich pohybu a zabezpečenie voľných koridorov. Aj vám teraz vyleteli oči z jamôk? Aj mne. Amerika je plná protikladov.

img_1845.jpgNa konci Trail Ridge Road je obrovské parkovisko s reštauráciou a obchodmi. Po okolitých lúkach pobehujú čriedy sŕn a jeleňov. Sme ako v safari parku. Keď vylezieme na najvyšší kopec, naskytne sa nám výhľad na šírošíre zelené pláne posiate ležiacimi a pasúcimi sa zvieratami. sú ich stovky, možno tisíce. Jelene, srny, soby. Vošli sme im tuším rovno do spálne....

Domov letíme plní dojmov. Amerika je krajina kontrastov. Všeličo sa nám, Európanom, môže zdať nepochopiteľné, naruby, no jedno jej uprieť nemožno: prírodu má prekrásnu. A už teraz začínam pracovať na nasmerovaní svojich túžob k jej ďalšiemu objavovaniu. Lebo vraj keď človek veľmi chce, dostane. A ja mám navyše tú výhodu, že som žena.  A o ženách to platí dvojnásobne.

img_0892.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Pútavé čítanie

(Dariah, 12. 5. 2015 22:41)

Andrejka, si talent, na jeden "šup" som to prečítala