Choď na obsah Choď na menu
 


Kuba a Karibik luxusnou loďou

 

img_0740.jpg

Na Kube sa (vraj) inak ako po španielsky nedohovoríme. V rámci malého jazykového kurzu preto doma machrujem a učím Milana základné frázy.

„Keď sa ťa seňorita opýta... čokoľvek... univerzálna odpoveď je: Lo siento, seňora, estoy casado.“                                (Je mi ľúto, pani, som ženatý)

„A čo to znamená?“

„Je mi ľúto, madam, nerozumiem vám. A čo sa týka oslovenia medzi partnermi, tak Španieli sa oslovujú „cariňo“. Takže ja som odteraz cariňa2. Claro?“

„Si, seňora.“

„Cariňa!“

A tak sme šli.

Odlet z Viedne sme mali naplánovaný na 10 hodinu rannú, preto sme museli ísť o deň skôr a prespať v hoteli Astra v Bratislave. Je to celkom príjemný turistický hotel, ktorý má jeden špecifický bonus: je v ňom dobrá čínska reštaurácia. Rituálne si tu dávame „mravce na strome.“ Mravce (na drobučko nakrájané bravčové mäso s čínskou zeleninou) vám prinesú na striebornom oválnom tanieri, položia na stolový ohrievač, vedľa zložia kopisko farebnej ryže a vy len vyvaľujete oči, lebo ste chceli iba jednu, rozumieme sa? Jednu! porciu. Číňanka vám šušľavo vysvetľuje, že to je len jeden, vztýčeným ukazovákom zdôrazní „jeten mravce!“ No fajn, jete, jete, jete a z misy neubúda, prestať sa nedá, vzdycháte, fučíte, očami gúľate a ľutujete, že nemáte žalúdok ako slon. Keď už začína byť jasné, že buď vy, alebo mravce, kývnete na Číňanku, nech to už preboha odnesie, lebo inak odnesú vás. Číňanka je obratom späť, na porcelánovej čínskej tácočke nesie dve teplé slivkové vína, jedlo sa má zapíjať teplým nápojom, to ste nevedeli? Vedeli, vedeli, dajte to sem, však dobre!

Mravcov sme mali plné bruchá aj na druhý deň ráno, preto sme na žiadne raňajky nemali ani pomyslenia. Veď v Paríži sme čo nevidieť a potom už bude večera v lietadle do Havany. Lenže! Francúzski autobusári na dnes vyhlásili štrajk a odmietli prevážať cestujúcich k lietadlám. Letisko ostalo ochromené. Tri hodiny sme bezmocne sledovali digitálnu tabuľu, ako sa na nej pri všetkých letoch objavuje slovo „delayed“. Letiskové hlásenia stíchli, nemali čo hlásiť a nikto nemal potrebu niečo vysvetľovať. Vo Francúzsku sa také veci dejú, všetci to vedia, tak začem bukvy, vsjo jasno! A tak sme sa k prvému jedlu dňa dostali až v lietadle do Havany o desiatej večer. To sme už mravce v žalúdku nemali žiadne, zato vyhrávajúcich cigáňov ako v Spišskom Hrhove. Bol to však posledný pocit hladu, ktorý sme na tejto dovolenke pocítili a po celý pobyt sme naň spomínali s miernou nostalgiou.

V Havane bola zima. Keby nás tam nečakali dvaja Kubánci s našimi menami na tabuľke, naozaj by sme pochybovali, či sme tu správne. Toto je tropické pásmo? Bŕŕ! Boli sme unavení, let bol nekonečný a privítanie na Kube nechutne zdĺhavé a skrz-naskrz byrokratické. Kým sme sa dostali k pásu s batožinou, odstáli sme tri nekonečné rady v poriadnej tlačenici. Miestni kontrolores majú čas. Bavia sa medzi sebou, seňoritas odbiehajú od odbavovacích pultov kamsi za záves napraviť si sieťované pančuchy, dlho-predlho študujú naše tváre a kým vám vrátia pas, trikrát vstanú zo stoličky a stiahnu si vypasovanú sukňu. Zadky majú mohutné, stehná takisto. Zhŕňa sa im to tam furt. Preto stále odbiehajú a stále „čosi“ riešia.

Aj keď vás všetci vopred varujú, že čakanie na Kube je vec prirodzená, aj tak je vám to prd platné, lebo vašu odolnosť na miestnu byrokraciu a do očí bijúcu lenivosť to nezvýši. Európan zvyknutý uháňať životom stovkou proste nevie len tak, šmahom ruky, preradiť na dvadsiatku. Európan typu Milana už vôbec nie, taký Európan vyskakuje z kože, hromží, kľaje, búri sa a lačným pohľadom kuká úradníkom na krčné tepny. Pri páse s batožinou, z ktorého vypadne jeden kufor za pol hodiny, predstavuje pre kubánsky ľud skutočnú hrozbu.

 „Aký hotel?“ pýtajú sa Kubánci, čo nás prišli čakať. „My vás máme odviezť k pánovi Novému do jeho domu“.

Pozeráme na seba – to musí byť nejaký omyl. Strkáme im do rúk adresu hotela, kde máme dnes spať. Nie, nie, z toho nič nebude, je tu prezident Obama (prvá americká návšteva po 80 rokoch!) a ten obsadil všetky hotely. Budete spať u pána Nového.  

Bienvenido a Cuba!

Pán Miloš Nový je asi 40-ročný, sympatický chlapík. Žije na Kube už niekoľko rokov, zastupuje slovenskú energetickú spoločnosť, čo tu plánuje postaviť elektráreň a prudko zbohatnúť. Oženil sa so sympatickou Kubánkou a majú spolu rozkošné štvorročné dvojičky. Víta nás vo svojom zrenovovanom dome, ktorý v ošarpanej, úzkej sivej ulici svieti na modro, a hneď ponúka vychladené pivo. Vie, čo bledému Slovákovi, zrútenému z prvého kontaktu s kubánskou náturou, vráti farbu.

Voda v umývadle síce netečie, ale v sprche našťastie áno. To nič, že vyteká popod prah rovno do izby. Sprcha po 20 hodinách cestovania je vždy božská. Steny izby, ba aj celého domu, sú asi z papiera, zvonku počuť aj odpadnúť popol z cigarety, to nič, dnes zaspíme aj keby sa ktosi rozhodol vypáliť salvu z dela revolucionárov vo vedľajšej ulici.

HAVANA

Nuž čo vám poviem. Hrôza. Neskončila tu predvčerom vojna? Neudrelo tornádo? Zemetrasenie? Nie? Toto je výsledok vládneho režimu? To fakt? Potom vládnu diktatúru treba zaradiť medzi prírodné (?) katastrofy. O to ničivejšie, že nie je povolená žiadna rekonštrukcia, žiadna obnova. Jediné, čo môžu miestni ľudia robiť, je pozerať sa, ako všetko naokolo hnije, chátra, práchnivie, pred očami sa na prach obracia. Nič nie je ich, nepatrí im, načo by sa starali? Človek sa naozaj musí veľmi snažiť, aby v týchto ruinách našiel kúsok krásy. Ale je tam! V náznakoch. V kde-tu zachovaných priečeliach domov. Zdobených balkónoch. Vysokých koloniálnych stĺpoch. Havana bola kedysi určite krásne mesto. Široké avenidy lemovali vysoké, hrdé domy. Dnes sú z nich zrúcaniny. Desiatky rokov sa tu neinvestovalo ani peso. Z čoho aj? Krajina žila z podpory Rusov, neskôr Venezuely. Kedysi tu pestovali cukrovú trstinu, pomaranče, banány. Potom už však vyvážali iba svoju revolúciu... Všetko je štátne, čo teda čakať, keď ľuďom nedovolia podnikať, keď ich odučili robiť? Mlčky a bez záujmu posedávajú na rozbitých schodoch. Dve-tri biedne, strapaté hlavy na kope kukajú spoza rozvešaného prádla z horných poschodí na ľudí na ulici. Už dávno prestali vnímať opadávajúce murivo, diery v balkónoch, okenice visiace na jednom zhnitom pánte. Netrápia ich spráchnivené schody, chýbajúce dlaždice, krivé dvere. Niet za čo to opraviť, niet čím, ani niet prečo. Nech to tu celé spadne. Ch. s tým.

Miloš sa nás ráno snaží odviezť na miesto, kde sa máme stretnúť s Bubákmi (zájazd máme objednaný cez CK Bubo, aj keď s nimi máme program iba dnešný, jediný deň). Vezie nás šofér, ktorý blúdi. Miloš sedí na sedadle vzadu so svojimi dvojičkami a snaží sa ich nakŕmiť. Deti sa navzájom preliezajú a Miloš má čo robiť, aby im trafil do pusy pripravenými chlebíkmi. Deti vzal do auta aj s dvoma taniermi, na ktorých majú raňajky. Teraz musí sledovať, z ktorého taniera ktoré dieťa kŕmi, pozerať na cestu, odpovedať na naše otázky a navigovať šoféra. Nuž – nezvláda to. Blúdime. V duchu sa smejem z mužov, z toho, akí sú nepraktickí. Žiadna žena by do auta nebrala dva chlebíky na dvoch tanieroch. Zabalila by ich do servítky. A strčila každému do ruky. Keď už.

Z okna pozeráme na zhrdzavené auto, čo nás obieha. Patrula – polícia. Jeden policajt sa vykláňa z bočného okienka, ktoré tam už dávno nie je a za jazdy zatvára poskakujúcu kapotu. Potom ešte – vyklonený cez pol tela – utrie celé predné sklo. Lebo stierače na aute nemá žiadne.

Míňame univerzitný areál a Miloš nás prekvapuje tvrdením, že Kuba má veľmi vysokú úroveň vzdelania, hlavne lekárov a zdravotných sestier. Lekári sú pre nich vývozný artikel. Splácajú nimi „priateľskú výpomoc“ napr. Venezuele, ktorá im dováža ropu. Vo Venezuele pracuje veľmi veľa kubánskych lekárov. Zarábajú asi 25 dolárov mesačne. Pritom sú to vynikajúci odborníci. A majú tu špičkové lieky. Dokážu vyliečiť aj cukrovku a prípady, pri ktorých naši lekári odrezávajú nohy. Majú tiež lieky na rakovinu. Drahé, ale majú.

Žasnem a neverím. Túto informáciu nám však potvrdí aj neskôr Slovák pracujúci na ambasáde. Možno to bude pravda... Tu sa totiž ešte nerozvinula korupcia a z ľudského zdravia sa nestal výnosný biznis. Tu možno ešte fakt ide o to, aby sa človek vyliečil a nie stal závislou bytosťou živiacou farmaceutické koncerny.

Internet na Kube existuje, no má ho len pár ľudí a je pomalý a veľmi drahý. Rovnako je to aj s mobilnými operátormi. Miloš platí za telefón 150 Eur mesačne. Za satelitné pripojenie televízora platí ročne 1500 Eur.

Blúdime Havanou už asi hodinu a aj pokojný Miloš začína byť nervózny. Nie a nie trafiť na miesto, kam nás má odviezť. Ani sa mu nečudujem. Neexistujú tu žiadne smerové tabule. Ulice (calle) nie sú nijako označené, majú iba čísla a križujú ich priečne avenidy. Z nie všetkých sa však môže odbočovať doľava (!) a tak tu majú šoféri veľmi sťažené podmienky. Pri cestách stoja mrte stopárov. Bežný spôsob dopravy. Stopujú aj policajti s pištoľami za opaskom... Nakoniec to Miloš vzdá, nasadí nás do taxíka – a nech sa ďalej trápi taxikár.

V taxíku chýba – všetko. Opierky, kľučky, výstuž... No hej, volant v ňom je, a máte pravdu, aj sedadlá. Presedené a s vyliezajúcimi pružinami, čo nás pichajú do zadku. Riadiaca páka trčí priamo z podlahy – neexistuje na nej nič také, ako kryt. Zamykacie štuple v zadných dverách trčia von z diery ako hrom. V aute fúka smradľavý studený vzduch. Bude to asi mastňacke auto, keď má aj klímu. Len keby sa ešte dala vypnúť... Za autami na cestách sa váľajú husté čierne mraky palivových splodín. Deravé výfuky ryčia, hompáľajú sa pod karosériami zavesené na drôtoch, alebo úplne chýbajú. Také niečo ako STK sa tu nenosí. Na cestách nevidno žiadnych dopravných policajtov. Načo aj? Povolenú rýchlosť žiadna z týchto kár neprekročí, technická kontrola je na smiech a na to, aby kontrolovali, či vodič nepil alkohol, nemajú prístroje. Začínam chápať, že pre vyvolených môže byť Kuba rajom.

Na spätnom zrkadle sa hompáľa sčernetý vanilkový stromček. Smrdí jak fras. Jediné, čo v tomto aute funguje ako má, je rádio, ktoré vyhráva na plné gule.

So sprievodcom Ivanom Strápekom a Bubákmi sa stretávame v krásnom parku. Konečne niečo, na čom sa môže pokochať ľudské oko. Park je divočina, nejaká hustá popínavá rastlina sa zo zeme plazí na stromy ako závoj, omotáva vysoké koruny a vytvára z nich akési tajuplné sústromia.

S Bubo skupinou sa po Havane vozíme na krásnych, nablýskaných veteránoch. Nové autá tu skoro nevidieť. Až na pár diplomatov na ambasádach a zahraničných podnikateľov si nové auto nemôže dovoliť nik. Za dovoz sa platí 200% clo. A tak každý opravuje tie svoje staré predvojnové rachotiny. Lenže ani s opravami to tu nie je jednoduché. Niet náhradných dielov. Buď sa už vôbec nevyrábajú, alebo sa sem nedajú dostať. Niekoľko veteránov sa im však podarilo zachovať v nádhernom stave. Tými vozia turistov po hlavnom meste. Ostatné sú zhrdzavené staré kraksne, ktoré držia pokope iba zázrakom.

Na Kube o zázraky nie je núdza. Napriek všeobecnému nedostatku tu ľudia nevyzerajú zle. Sú žoviálni a dobre živení. Hlavne ženy sú prdelaté a korpulentné. Jasne vidieť rozdiely v ich pôvode. Tie čierne, čo majú zadok skoro pod lopatkami, sú potomkami černošiek z Afriky, ktoré sem Španieli privliekli ako otrokyne, aby zbierali cukrovú trstinu. Tie čokoládové, s európskejšími proporciami, sú pôvodom Španielky. Sú tu aj svetlé typy, ba dokonca blondíny (Brazília, Argentína). A videla som aj niekoľko chudých Kubánok (asi 5), to sú potom také vyziabnuté kostnaté masajské typy. Niektoré sa nosia po uliciach ako kráľovné, neposlušné čierne vlasy krotia žiarivo zlatými širokými stuhami zaviazanými na vrchu hlavy na uzol, na ušiach sa im hompáľajú dlhé, nápadné náušnice. Objemné trupy majú natesnané do priliehavých živôtikov siahajúcich do polovice stehien, odkiaľ až po zem pokračuje sukňa. Z padavých Karmen-výstrihov sa na svetlo božie tlačia oblé hnedé plecia a kypré dekolty. Sadajú si na nízke múriky s naširoko rozkročenými nohami. Pomalým pohybom si zapaľujú cigaru a ruku si ležérne oprú lakťom o koleno. Nie, vôbec pritom nevyzerajú vulgárne, skôr dôstojne a elegantne, sedia vzpriamene a pozerajú na svet hrdým okom, v ktorom sa dá čítať: Som Kubánka, kto je viac? Presne takto ich zachytávajú fotografi a maliari a takéto seňory potom zdobia kubánske bedekre.  

Samostatnou kategóriou sú policajtky. Nosia modré rovnošaty, spravidla sako a mini-sukňu. Milujú čierne sieťované pančuchy. Večne si ich poťahujú a naprávajú.

Ivan nás vedie „ochutnať“ Havanu do pôvodných miestnych krčiem. Teda ak sa prázdnej miestnosti s jedným pultom dá povedať krčma. Jediné, čo tu majú, je rum. Lejú ho do hrubých horčičákov a my koštujeme. Aj cigaru si zapálime. Vedľa, v podobnom „chráme“ nám z termosky dávajú ochutnať kávu. V jednej krčme teda pijeme a fajčíme, v druhej triezvieme, a tak ktosi navrhuje, aby sme v tomto príjemnom zacyklení už zostali.

Nie, nie, hovorí Ivan, ešte sme predsa nevideli miestny prídelový obchod. Čo sa týka vybavenia, je to podobná krása ako v predchádzajúcich dvoch stánkoch rozkoše. Ibaže miestnosť je o čosi väčšia a o čosi prázdnejšia. Pár políc, pult, veľká váha, vrecia. Zamestnaní Kubánci, ktorých mzda činí cca 15 Eur mesačne, dostávajú prídelom poukážky na potraviny. Tie si potom vyberajú tu. Ryžu, múku, cukor. Na kilá a do nádob, ktoré si sami prinesú. V tomto „Tescu,“ kde práve stojíme, nemajú vôbec nič. Iba vyškereného, bezzubého predavača, ktorý to tu stráži. Ešte keby sme vedeli, čo stráži...

Na ulici všetci fotíme miestneho podnikateľa. Opravuje zapaľovače. Business ako hrom.

Zablúdime aj na miestnu tržnicu. Regále, regále, regále, no nič v nich. Ktosi nás ťahá dozadu, za plachtu, či nekúpime hodinky. Nie? A nechceme aspoň opraviť tie naše?

Sme otrasení. S takou biedou sme sa nestretli ani v Nepále, ani v Indii, ani ... nikde. Všade mali v obchodoch aspoň najnutnejšie veci. Aspoň Coca-Colu. Najhoršia tu ani nie je tá chudoba, ale tá rezignovanosť ľudí. Nič nemajú, nič nesmú, o nič sa nesnažia.

Okolo prechádza skupinka vojakov. Nesú prístroj ako malé delo na postrek komárov. Momentálne je „v kurze“ vírus Zika, ktorý sa šíri komármi práve odtiaľto, z krajín strednej Ameriky. Jeden z vojakov na Ivana máva a čosi kričí. Ivan prekladá. Vraj či by niektorá seňora nechcela malého mulata...

„Všetky,“ ozve sa ktorási seňora-potvora.

„Tak nech počkajú, o hodinu sa budem vracať...“ smeje sa vojak.

Ivan uzná, že už sme skľúčení dosť, a tak nás vedie úzkymi uličkami do starého mesta. Tu konečne vidíme aj pekné stavby. Napr. Capitolio, kedysi vládne sídlo, dnes sídlo Akadémie vied, ktoré postavili podľa Kapitolu vo Washingtone, či zrenovované divadlo, čo otvorili len pred dvoma týždňami kvôli americkému prezidentovi. Dnes poobede v ňom bude mať prejav. Stavím sa, že omietka je ešte mokrá...

Táto časť Havany je naozaj pekná. Po najhonosnejšej ulici Prado smerujeme zo starého mesta k moru. Tu, na prímorskej magistrále, ktorá kopíruje morské pobrežie, sa renovuje najviac domov. Domy ani náhodou nie sú lacné, všetci veria, že Kubu čoskoro zaplaví americký kapitál, vyrastie tu nové Miami, preto ceny už preventívne vyleteli do astronomických výšok. Na počudovanie, naši slovenskí muži, čo sa tu rozhodli žiť, svorne zastávajú názor, že prílivu akéhokoľvek kapitálu treba zabrániť a zachovať Kubu takú, aká je. Prečo, prepánakráľa?? Lebo im to tak vyhovuje. Sú tu za kráľov, miestni k nim „vzhlížejí“ a možno sa im aj klaňajú. Majú autá, čo naštartujú na prvý raz, funkčné mobily, peňaženky plné CUC (kubánske bony) a pas, ktorý im umožňuje z krajiny kedykoľvek odísť. Miestne krásavice im padajú k nohám a v pohľadoch majú nekonečnú oddanosť.

Nuž áno, chápeme.

Dnes sme pozvaní na obed k nášmu rodákovi. Pred dvoma týždňami si tu reštauráciu s výhľadom na more, s výrečným názvom „Prezident“  otvoril Ján Husák. Vnuk Gustáva Husáka. V domovine mu toto meno práve dvere neotvára. Jano Husák je veľký, hádam dvojmetrový chlapisko, oblečený v tričku s portrétom Che Guevaru. Drobné čierne čašníčky poletujú okolo neho ako usilovné včielky.

Jano si nás, krajanov, uctí ako treba. Na stôl nám nosia bohaté misy. Ako predjedlo carpaccio z chobotnice. Na druhej mise – podržte sa - klobásky! Na Kube vec nevídaná, neznáma, zakázaná, vyrába ich sám, korenie nosí zo Slovenska, prasiatka si zaobstaráva nevedno kde, lebo tu sa nechovajú. Proste ďalší kubánsky zázrak. Potom prinesú ryby, „špinavú ryžu“ (zmiešanú s šošovicou a čiernou fazuľou), ropu vieju (hovädzie natrhané na tenučké šnúročky v paradajkovom – dačom), grilované bataty a vyprážané banány. Hodujeme ako králi. Už je to „náš“ Janko a všetci sa s ním chceme fotiť ako so starým kamošom. Nakoniec nám miestne dievčinky darujú ruže, ktoré umne vykrútia zo servítky.

Spoločný program sa končí, skupina sa rozchádza. Oni zajtra smerujú na okruh Kubou, my odchádzame do prístavu ubytovať sa na loď.

LOĎ  MSC  OPERA

Keď sme sa prihlasovali na tento zájazd, mali sme predstavu, že sa poplavíme na nejakej menšej loďke. Turistickej, stiesnenej, rozkolísanej, lacnej. V kufri máme arzenál liekov proti morskej chorobe. To, čo na nás čakalo v prístave, bola opacha obrovských rozmerov, ktorá sa za zákrutou vztýčila pred nami ako stena. Taká loď sa snáď ani kolísať nemôže! Od úžasu som vzdychla: E-di-fííí-cio! (budova). Kubánsky šofér sa nahlas rozosmial. Loď bola nielen obrovská, ale aj nechutne luxusná. Pri check-ine v prístave sme dostali magnetickú kartičku. Kľúč od izby. Okrem našich mien, doby plavby, kategórie hosťa a hesla na wi-fi na nej bolo aj číslo nášho záchranného člna a tajomný Muster P. (Ako sme sa neskôr dozvedeli, bolo to písmeno, na základe ktorého nám potom priradili nielen únikovú cestu a záchranný čln, ale aj čas na vylodenie v prístavoch. Ako napovedá logika, Musteru P predchádzali Mustery A až O a naše vystupovanie z lode sa tomu muselo prispôsobiť, teda pekne čakať, kým vystúpia „písmená“ pred nami. Čakanie Milanovi nikdy nerobilo dobre. No a čo, že je na dovolenke, on má naponáhlo, chápeme sa? No akokoľvek sa snažil presvedčiť personál, že P je vlastne B, nepreukázali najmenšie pochopenie a nekompromisne nás poslali tam, kam patríme. Do P.).

Táto maličká chybička krásy nám však celkový bombastický dojem z lode nepokazila. Akýmsi záhadným riadením osudu sme dostali kajutu s výhľadom na more, hoci sme si ju nezaplatili. Proste na nás vyšla. Preto bolo hneď na začiatku jasné, že okolnosti sú na našej strane, sme vyvolení, šťastena na nás koketne žmurká a pre naše plachty má pripravené samé dobré vetry.

Reštaurácia na 5. poschodí Aida (všetky poschodia nesú názvy Verdiho opier), kde máme pridelený stôl, je – ako inak – luxusná. Švédske stoly sa prehýbajú pod váhou jedál od výmyslu sveta. Všetko elegantné, nablýskané, voňavé, štýlové. Čašníci s bielym obrúskom cez predlaktie vítajú hostí pri dverách, pripravení nohy si dolámať, len aby im vyhoveli. Príjemná hudba, víno v strieborných vedierkach s ľadom, kultúrna spoločnosť, elegancia, prepych.

Očarene sa obzeráme, neveriacky sa dotýkame drahých materiálov. Na luxus na dovolenkách nie sme zvyknutí. My chodíme na poznávačky, a tie sú neraz skúškou odvahy a preverením charakteru. Sme zvyknutí na tvrdé nepálske prične, mrazivé bolívijské ubytovne bez strechy, či thajské chatrče postavené na koloch nad prasačím chlievom. A tu zrazu luxus a prepych! Také čosi sa nám dvom môže prihodiť iba náhodou. Je to šok! Neviem, či to prežijeme.

Loď má dĺžku 250 m, 8 výťahov a 10 poschodí. Ubytovanie pre 2000 hostí. Niekoľko reštaurácií, obchody, salóniky, bary, fitness s presklenými stenami s výhľadom na šíry oceán, bazény, golfové ihrisko, herne, thajské masáže, sauny, bežeckú dráhu, kasíno, divadlo. Spomeň si na niečo a na tej lodi to majú! Je to luxusné, kompaktné, nádherné plávajúce mesto. Každý si tu nájde svoje. Ak je človek introvert a potrebuje byť len sám so sebou, zájde na zadnú palubu, vyvalí sa na lehátko a môže hodiny rozjímať o svete a živote, pozerajúc na tmavý oceán a svetlomodrú spenenú diaľnicu, ktorú v ňom zanecháva naša loď. Ak je extrovert a rád sa baví, môže sa zapojiť do množstva hier a aktivít, ktoré tu non-stop organizujú talentovaní zabávači pre všetky vekové skupiny. Ak sa chcete vzdelávať, kurzy španielčiny. Ak chcete tancovať, samba. Ak chcete zušľachťovať telo, fitko, plávanie, behanie. Ak ducha, voilá, divadlo.

Náš indonézsky room-maid (chyžný) nám každý večer posúva popod dvere lodné noviny s programom na zajtra. Sú tam informácie o počasí, o čase a spôsobe vylodenia pre ten-ktorý Muster, o dress-code na večeru, o tom, čo sa hrá v divadle a iné veci, napr. že večer si dámy môžu zatancovať s oficiérmi v bielych uniformách na hornej palube, alebo odfotiť sa s kapitánom.

Á propos, dress-code. Tak s tým sme naozaj nepočítali, že sa tu budeme musieť „hádzať do gala“. Aj keď si na seba berieme to najlepšie, čo kufor dá, stále sú to len rifle a tričko. Ja mám jedny zapínacie šaty vhodné skôr na výlet na ťave, ako na gala večer, ale nič sa nedá robiť, musím ich dnes povýšiť na róbu. Milan vyhlási, že si teda pri tejto príležitosti vezme nové trenírky... Keď vidíme, že tu sa dress-code berie smrteľne vážne a pred výťahom stoja dámy v čiernych dlhých šatách, so štólami na ramenách, na krkoch náhrdelníky, na nohách vysoké topánky a páni vo frakoch, máme nutkanie zacúvať späť do izby ako raky. Nakoniec predsa len vylezieme a zídeme dolu na večeru, ale cítime sa zle. A na tancovačku s oficiermi sa radšej nejdeme ani len pozrieť.

Loď ponúka naozaj všetko možné, ale niečo predsa len nie. Prehliadku lode. Myslím tým strojovňu, podpalubie, kapitánsky mostík. Veľmi túžim pochopiť, ako to tu funguje. Vidieť výkresy, rozvody, ako tu riešia zásobovanie vodou, potravinami, elektrinou, ako spracovávajú odpad, čo vypúšťajú do mora, ako robia nábor zamestnancov a ako ich prideľujú na lode. Budem musieť odchytiť nejakého „Jacka“, aby ma vzal do podpalubia...

V Havane stojíme v prístave dva dni. Až na tretí deň poobede odchádzame smerom na Jamajku. Fakt, že o 17,00 máme vyplávať na more, mi akosi unikne. Práve usilovne makám v posilovni, keď sa loď pohne. Prekvapí ma to. Tým, že sme pevne ukotvení, som získala pocit, že som v hoteli. A naraz sa ten hotel pohol. Tíško, nenápadne, plynulo ako balón. Len tu zrazu, celkom nehlučne, sa budovy začali pohybovať a vzďaľovať. Loď sa otočila a vyrazila z prístavu. A ja sedím na bicykli pred stenou zo skla a očarene sa na všetko dívam z 10. poschodia. Na reštauráciu Jána Husáka po ľavej strane, na prekrásnu pevnosť Morro s veľkolepým hradom po pravej strane, predo mnou nekonečný oceán. Je to pohľad taký nádherný, že točím pedálmi ako posadnutá. Aj by som si zaujúkala ako Tarzan, ale nie som v pralese, však. Pozerám raz doprava, raz doľava, neverím, že sa toto deje práve MNE! Som v takej eufórii, že keby teraz môj bicykel pripojili na lodnú skrutku, kľudne môžu vypnúť motor.  

Míňame načančanú časť Havany, za rohom však vykúka skutočná Kuba, chudobná, zanedbaná, divoká. Je paradox, že najväčší prepych v živote som zažila práve v tých najchudobnejších krajinách sveta.

Milan majestátny odchod z Havany skoro prepásol, pretože sa neskoro vrátil z mesta, kde síce natrafil na slušné umelecké diela, ale v ktorom „by nechcel byť ani pánom Bohom“ a v ktorom na záver stúpil do psieho h... (trusu). Na cestách si musíme pomôcť, ako vieme. Chvalabohu, že sme odchovanci režimu, v ktorom bolo treba často improvizovať. Inak by on neprišiel na to, že kefa na záchod sa dá použiť ako kefa na topánky a ja by som zas nevynašla jedinečnú sušičku na prádlo, teda fén.  

Na lodi sú zamestnaní ľudia z celého sveta, s výnimkou Slovenska. Ani medzi pasažiermi nie sú žiadni Slováci. Sme tu za exotov... Zamestnanci sa najímajú cez agentúry v Paname na 8 mesiacov. Počas tých 8 mesiacov nemajú vôbec žiadne voľno. Spia v podpalubí v kabínach pre 2 – 4 osoby, dvakrát do týždňa majú záchranné cvičenia, aby boli pripravení, keby sa niečo stalo. Nuž, je to loď. Sú cvičení na zvládanie stresu a paniky, majú presné inštrukcie, čo robiť a ako organizovať ľudí. V rade na záchranné člny sú poslední. V rade na potopenie prví... Kontakt s rodinou majú len v prístavoch, lebo na lodi je satelitné spojenie drahé. Aj hosťom účtujú min. 20 Eur za hodinu pripojenia k wi-fi sieti. Telefón len cez satelit z búdky pri recepcii. Pracujú 18 hodín denne, alebo aj viac, ak treba. Plat im vraj za to stojí.

Okrem bežných zamestnancov v stravovacích a ubytovacích službách sa s nami plavia aj umelci, speváci, akrobati, lekári, fotografi a rôzni čudáci. Jeden tu napr. pracuje ako Hezoun. Nahodený kandidát na ženícha za milión sa v bielej námorníckej uniforme pripája k skupinkám ľudí na lodi, alebo si k nim sadá pri večeri, oblažuje ich svojím bezchybným zjavom, oslepuje iskrivým úsmevom a dodáva ich fotkám nefalšovaný námornícky šmrnc. Alebo je tu Zlý pirát, ktorý chodí oblečený ako Jack Sparrow a hrčavou bakuľou pomáha detiskám zmestiť sa do kože. Je tu aj škaredý jednonohý námorník s páskou cez oko a s hákom namiesto ruky, s ktorým sa tiež môžete odfotiť, ak teda chcete mať vedľa seba vyškereného, divého piráta.

Plavba na Jamajku trvá 36 hodín. Plavíme sa celý deň a dve noci. Je nádherné slnečné počasie, všetok život sa sústredí na horných palubách pri bazénoch. Zamestnanci nestíhajú rozkladať lehátka. Animátori púšťajú do éteru hlasnú hudbu a celý deň organizujú zábavný program. Vpredu sa skupinky súťažiacich ohadzujú balónmi napustenými vodou. Pri bazéne sa koná voľba miss a komisii zloženej z dvoch chobotníc predsedá statný bradatý Poseidon. Má dlhý plášť a v ruke trojzubec. Kyprá kandidátka na miss mu šikovne vyzlečie plášť a sotí ho do vody. Potom ho za trojzubec vyťahuje von a ako odškodné mu dopraje svoje medvedie objatie, z ktorého sa Poseidonovi skrížia oči. Opodiaľ prebieha kurz samby, vzadu sa cvičí pilates.

Mňa zláka prskajúca voda v jacuzzi bazéne. Zostupujem po schodíkoch k postaršiemu talianskemu páru. Za mnou sem vlezie kyprá Mexičanka. Potom Japonec. V tejto malej, bublajúcej vani sa odrazu zíde celý svet. Slnko hreje, všetci sa na seba šťastne usmievame. Taliani sa chcú rozprávať. Nevedia však inak, ako po taliansky. Japonec si myslí, že vie po anglicky. Nevie. Mexičanka hovorí iba po španielsky. Nikto nikomu nerozumie. No aj tak sa výborne bavíme. Talianka hovorí: massage. A my ženy vykríkneme: ooh, massage! A v tej intonácii je vyjadrené, že jasné, vieme, na lodi je skvelá thajská masérka. „O sole mio!“ spomenie si Mexičanka na pár talianskych slov a všetci naraz zatiahneme: O sóóle mio! „Spaghetti,“ pridá sa do diskusie Japonec. „Sushi,“ vráti mu to Talian. Rehoceme sa ako blázni. Keď zistia, odkiaľ som ja, chlapi vykríknu: „Peter Sagan“! a Mexičanka zatlieska: Oléé!

Multikulturalizmus je možný, ba dokonca úžasný, keď sú ľudia na dovolenke, majú čo jesť, je im dobre a svieti slnko.

Každý deň na lodi je v znamení inej kultúry. Ten dnešný talianskej. Paluby zdobia talianske vlajočky, gelatto (zmrzlina) je dnes zadarmo, éterom znejú talianske opery a podvečer sa na hlavnom pódiu pečie pizza. No... pečie. Traja kuchári v bielo-zeleno-červených zásterách si pohadzujú cesto medzi sebou. Tľapkajú ho pod pazuchou, robia z neho klobúky na hlave, skáču po ňom topánkami, vyhadzujú dovysoka pomedzi šnúry s rozvešanými balónmi. Padá im na zem, medzi hostí. Hľadajú ho v dave, prášia na ľudí zamúčenými zásterami, dávajú divákom ochutnať. Tým mladším ho celkom nekompromisne pchajú do úst. Deti pľujú, ostatní sa smejú.

Aj výzdoba reštaurácie je večer talianska. Medzi príbormi sú biele, zelené, alebo červené obrúsky. Menu je – ako inak – talianske. Pasta, pizza, prosciutto, vino puro. Pizzu si radšej nedám, čo keď ju piekli tí majstri z hornej paluby? Pred dezertom sa všetci čašníci v zeleno-bielo-červených zásterách postavia vedľa seba, z reproduktorov zaznie chytľavá Verdiho opera, z kuchyne vypochoduje zástup kuchárov v bielych naškrobených čapiciach. Na rukách nesú zeleno-bielo-červené torty so zapálenými sviečkami. Hostia chytia svoje obrúsky a začnú nimi mávať nad hlavou v tónoch hudby. Zástup kuchárov s tortami vznešene prechádza kľukatými uličkami po celej lodi. Všetci mávajú. Všetci spievajú. Všetci sa smejú a bavia.

A večer je v divadle predstavenie Casanova a dvaja skvelí talianski operní speváci Frederiko a Alexandra podávajú bravúrny výkon. Tutti belli. Grazia Italia!

JAMAJKA, Montego Bay

Ráno sme na Jamajke. Kotvíme v prístave zaliatom slnkom. Krajina je hornatá, prístav lemujú machnaté, zelené kopce. Tropická džungľa. Je tu horúco na skapanie. Z tejto krajiny pochádzajú najrýchlejší bežci na svete. Husain Bolt. Johan Blake. Marlene Otteyová. Ak dokážu trénovať v takej horúčave, jednoducho musia byť najlepší.

Vyloďujeme sa úplne plynulo, pri vystupovaní nevznikajú vôbec žiadne rady, či zápchy. Kupujeme si lístok na hop-on, hop-off autobus, ktorý nás povozí po najbližších miestach na pobreží, na ktorý môžeme hocikedy nastúpiť, aj z neho vystúpiť a včas sa vrátiť na loď. Jazdí sa tu vľavo, sme v bývalej anglickej kolónii. Pri cestách stoja policajti v modrých uniformách, vždy v páre, žena-muž. Na hlavách majú biele plastové prilby s predĺženým štítom zapnuté pod bradou, ženy spravidla nosia minisukne. Sú tam skôr na parádu, ako na udržanie poriadku, lebo žiaden strach nebudia, ale pekne dotvárajú miestny kolorit.

Na zápästie dostaneme modrý remienok a nastupujeme do autobusu. Necháme sa zaviezť na konečnú, do akéhosi malého mestečka, ktoré pripomína Zakopané. Jamajčanky sa na nás žiarivo usmievajú. Sme v krajine Boba Marleyho, v krajine reggae. Bob Marley je tu ikona. Jeho hudba znie zovšadiaľ, jeho portrét svieti z tričiek, bilbordov, obrazov, suvenírov. Všetci Jamajčania sa naňho chcú podobať. Alebo nechcú? Ale podobajú! Postavou, pohybmi, farbou, neprestajnou nutkavou potrebou spievať a tancovať, a hlavne účesom.

S vlasmi to Jamajčania naozaj nemajú ľahké. Z toho, čo im rastie na hlave, sa u nás vyrábajú koberce. Vlastne koberčeky. Tie chodbové, drôtené. Nebojím sa povedať - rohožky. Učesať tento hustý, tvrdý porast, je úplne nemožné. Jamajčanky si nechávajú drôty narásť do určitej dĺžky, potom si do nich vpletajú akúsi priadzu a vytvárajú dredy. Dredy sú najjednoduchším spôsobom, ako s tým naložiť. Muži si vrkôčiky drednatých vlasov zachytávajú vzadu gumičkou, alebo schovávajú pod čiapky. Ženy si ich vyväzujú navrch hlavy do vysokánskych, bohatých drdolov, Tie, čo majú naozaj, naozaj veľa času a pevnej vôle, si vlasy vyrovnávajú kulmami do hrubších vĺn, ktoré im potom visia z hlavy ako šnúry od telefónu.

Muži sú poväčšine chudí, postávajú v skupinkách, fajčia trávu pod košatými fikusmi, smejú sa, spievajú, posedávajú, prípadne ležia niekde zhulení pod palmou.

Ženy sú krásne. Kypré, prsnaté, s dlhokánskymi nohami, sexi. Krv a čokoláda. Majú veľké biele zuby a širokánske úsmevy. V jednom kuse vlnia bokmi a krútia rukami v zápästiach. Aj predavačky v obchodoch. Lákajú nás kupovať šperky a zlato. Vraj sa to tu oplatí, lebo oni neplatia dane. Fakt. Porovnávam cenu lepších hodiniek u nás a tu (u nás 2500 Eur, tu 800). Ale nakupovať sme sem neprišli. Iba ak nejaký suvenír na pamiatku. Milan ma ťahá do obchodíku s tričkami a soškami. Drobná, predavačka kyprých tvarov s hlbokým výstrihom a veľkými, začudovanými očami, sa pýta Milana, ako mu môže pomôcť. Milan ukazuje na tričká. Predavačka rozkladá tričko na vlastnej obdarenej hrudi. Prihládza ho, žehlí rukami, kopíruje svoje okázalé prednosti odhora až nadol. Milan nesústredene pozerá skrz ňu, tam vzadu je polica s drevenými soškami. Predavačka po ňom blýska bielymi zubami, klipká dlhánskymi mihalnicami a na telo si vyzývavo vystiera ďalšie pekné tričko. Takto ponúkané tričko si musí kúpiť každý chlap. Aj keby na ňom bol nápis: Som hanbou rodiny. Každý z tohto premysleného marketingu musí osprostieť. Nie však Milan, ktorý je očkovaný proti všetkým rušivým vplyvom, ktoré by chceli zatieniť prípadné umelecké dielo. Škoda každej snahy upútať v tejto konkurencii jeho pozornosť. Predavačku nevidí, pozerá cez ňu, bez slova sa odvracia a mieri k dreveným býčkom. Tie potom leští rukávom od prachu až sa blyštia ako vodná hladina, ofukuje, pohládza. Predavačka sklamane skladá narozťahované tričká. Ospravedlňujúco stláčam smerom k nej plecia, je mi ľúto úsilia, ktoré vyšlo nazmar, niektoré mužské preferencie sú naozaj nepochopiteľné.

Každému sa zatmieva mozog z niečoho iného. Niekomu z umeleckých diel, mne z azúrového mora a bieleho piesku. Vyskakujem z autobusu na najbližšej plážovej zastávke. Palmy, kokosy, gigantické mušle. Milan sa môže snažiť koľko chce, už ma nezastaví. Odmietam jeho snahu prehovoriť ma ešte na prehliadku mesta. Teraz som to ja, kto nevidí, nepočuje, nevníma, ako v tranze vystupuje z autobusu a vrhá sa do mora. Milan neochotne vystupuje spolu so mnou, nakoniec, býka už má, môže si dovoliť premárniť pár chvíľ svojho vzácneho času kúpaním, keď už je pri tom Karibiku.

Podvečer sa vraciame na loď. Máme pocit, že sme aj napriek 50-tke (krému!) spálení. Nuž, trópy.  

Dnešný deň je na lodi venovaný španielskej kultúre, na večeru máme španielske menu, v divadle španielske tance. Divadelné predstavenia sú každý večer v dvoch časoch: jeden pre prvé sedenie (večera o 19,00), druhé pre druhé sedenie (večera o 22,00). Pred každým predstavením robia animátori úvodnú šou. Dnes behajú pomedzi prichádzajúcich ľudí s nápisom: free hugs. Milan odstrčí vyfinteného animátora, ktorý sa naňho valí a unikne do uličky medzi sedadlá. Ja ale zastanem, teatrálne roztiahnem ruky a padnem animátorovi do náručia. Ja si objatie zadarmo! veru ujsť nenechám. Publikum mi nadšene tlieska.

Predstavenie nám dnes prinášajú dve divoké Carmen a dvaja torreadores oblečení v španielskom čierno-červenom šate, na nohách klopkavé topánky, v rukách kastanety. Španielske publikum vykrikuje na tanečníkov, tí vtipne odpovedajú (viem, že vtipne, lebo tí, čo rozumejú, vybuchujú smiechom), interakcia medzi hercami a divákmi je taká živá, až čakám, že niektorí hostia vybehnú na pódium a pripoja sa k nim. Aj mladá žena, čo sedí vedľa mňa, vykrikuje, vstáva, postojačky tlieska, z plného hrdla kričí: olééé! Celkom nás svojou náladou nakazí, všetci sa necháme strhnúť, všetci vstávame a vykrikujeme olé! a bravo!, atmosféra je nes-ku-toč-ná.

Tichá nočná prechádzka po hornej palube je čarovná. Medzi provou a zadnou časťou lode je natiahnutá svetelná reťaz. Svetlomety sú aj po bokoch lode a osvetľujú spenenú vodu hlboko, hlboko pod nami. Veje teplý, vlhký vietor. Na perách sa zachytáva slaná hmla. Nekonečný šíry oceán je desivo čierny. Každý musí myslieť na to isté: aké by bolo spadnúť do tej hrozivej, čiernej masy. Bŕŕŕ!

Na hornej palube spieva hlbokým hlasom akási operná diva. Ľudia sedia, popíjajú vínko, počúvajú. Niektorí tancujú.

Vo veľkolepom bare na konci hornej paluby sa pripravuje nočná diskotéka. Svetlá, zrkadlá, disko-gule. Cyklámenový koberec s čiernymi kosoštvorcami, cyklámenový strop. Malé strieborné stolíky s diskrétnym podsvietením.

Na piatom poschodí je rozľahlé kasíno. Najviac ľudí postáva okolo stolov s ruletou, pár pri kartárskych stolíkoch. Sledujeme bledú starú dámu s bielymi vlasmi a priesvitnou pokožkou, ktorá bez mihnutia oka prehráva obrovské kvantá žetónov. Nič sa nedeje, palicou posunie krupierke štedrý bakšiš a nechá si priniesť ďalšie hracie žetóny. Milan jej dá meno: Majiteľka cementární. Sedí tam každý večer. Možno nemá izbu. Možno má len to miesto pri ruletovom stole...

Na lodi je niekoľko malých, diskrétnych barov. S klavírnym krídlom, dobrým ozvučením, kvalitnými spevákmi. Môžete si vybrať typ hudby, aká vám vyhovuje. Nám  sa  najviac páči v ružovom bare, kde hlbokým hlasom spieva Talianka, čo vyzerá ako Lara Fabian. Doprovod jej robí fešný Talian. Je tu tak komorne, príjemne, pokojne. Obsluhuje nás Peruánka. No toto! Peruánky som doteraz videla iba pásť lamy. Evidentne vedia robiť aj iné veci. Táto nám prináša vysoký strieborný stojan s ľadom a fľašu rosé, šikovne ju otvorí, naleje seňorovi na degustáciu, seňor nemá výhrady, tak naleje aj seňore. Por la salud!

Cestou na izbu musíme prejsť popri pulte s kozmetikou z Mŕtveho mora. Izraelčan s tmavou pleťou a olivovo-zelenými očami obrúbenými hustými riasami ma chytá za ruku, uhrančivo na mňa hľadí a pýta sa, odkiaľ som. „Zo Slovenska,“ hovorím, on sa chytá za srdce. Medzitým mi na ruku nanáša biely slaný gél. Teraz mi ukáže, ako z mojej „pôvodnej“ ruky vyčariť „baby-hand“. Masíruje mi ruku pílingom a masážnou rukavicou, potom mi ju nastrieka vodou a dosucha vytrie mäkkým obrúskom. Oboma rukami mi do kože votrie „najlepší krém na svete.“ Na záver ešte vybrúsi necht na pravom palci malým pilníčkom, nežne ho natrie olejom, nakoniec vyleští. Ak si madam želá, on je tu každý večer, volá sa Manuel a sety, ktoré ponúka, mi dá s najvyššou možnou zľavou. Prečo? Lebo som z Maďarska.

Zaspávam s pohľadom na svoj vyleštený necht, ktorý sa blyští vo svetle nočnej lampy. Je to dobrý obchodnícky ťah „omladiť“ iba jednu ruku, vyleštiť iba jeden necht. Ostatné potom vyzerajú ako zanedbané príbuzné. Je 80 Eur za krém na ruky naozaj tak veľa?

KAJMANIE OSTROVY,  Georgetown

Ku Kajmaním ostrovom prichádzame ráno. Je Veľkonočná nedeľa. Po lodi behá žltý veľkonočný zajac. Na raňajky máme maľované vajcia.

Odchod na pevninu je dnes trochu komplikovaný, pretože loď musí ostať kotviť na mori. Kajmanie ostrovy sú tri, na tom najväčšom sídli cez 500 bánk. Je to nielen tropický, ale najmä daňový raj. Ostrovy obklopujú koralové atoly, preto loď ako je naša, nemôže priplávať k pobrežiu. Do Georgetownu nás vozia na záchranných člnoch. Musíme si vziať svoj lístok s časom odchodu pre Muster P a trpezlivo čakať v hale, kým na nás nepríde rad. Čakanie nie je Milanovou silnou stránkou. On potrebuje ísť do mesta, a hneď! Ale to som už spomínala.

V prístave nás vítajú kajmanskí podnikatelia s veľkými ponukovými tabuľami. Môžeme ísť splavovať rieku, kúpať sa s morskými rajami, plávať s delfínmi, alebo ísť na kaskády do hôr. Nič z toho sa nám nepáči. Ja chcem ísť na pláž, Milan do mesta, okúpal sa včera, to stačí. Posadí ma preto do taxíka ku skupine Španielov, čo rovnako ako ja, smerujú na Tiki beach na konci Sedemmíľovej pláže, a čo celú cestu spievajú: Barcelona! Šoférkou taxíka je škaredá kožovitá Kajmanka, vlasy ako Majster N, chudé líca, vystúpené oči. Vycúva s minibusom z prístavu a po pár minútach jazdy zabočí z hlavnej cesty k fešákovi stojacemu na chodníku. Stiahne okienko a laškovne sa s ním pustí do reči. Keď skončí, zaradí sa do premávky a nám vysvetlí: „To je môj priateľ. Chce si ma zobrať.“

Ach tak.

Pláž na Kajmaních ostrovoch je úplne nebeská. Hustý biely piesok, z ktorého všetci plážoví umelci vytvárajú po brehu prsnaté morské panny, voňavé pínie, naklonené palmy, kde-tu padnutý kokosový orech. Hamaky zavesené pod slamenými prístreškami, kajmany vyhrievajúce sa na plochých kameňoch, veľké jašterice so zatočeným chvostom. More tyrkysové, teplé, čisté...

Po návrate na loď ma „doma“ čaká prekvapenie: Milan. Tak strašne sa dral von medzi prvými, a nakoniec sa medzi prvými vrátil späť. Je totiž Veľkonočná nedeľa. Všetko pozatvárané. Nič nefunguje. A hľadať ma na sedemmíľovej pláži?? Tak si schuti zanadával a vrátil sa späť.

Večer je v znamení indickej kultúry. Indické menu, indické divadlo. Na scénu prichádzajú slony, fakíri, henou pomaľované tanečnice. Predstavenie je krásne, no Indov je v hľadisku málo a sú zdržanliví, preto sa dnešné reakcie publika nedajú so včerajším  španielskym temperamentom ani porovnať.

Keď prechádzam popri pulte s kozmetikou z Mŕtveho mora, za ruku ma opäť schmatne Izraelčan s uhrančivými očami. Pozerám do tých jeho krásnych očí, no dnes ich má hnedé! Vari nosí šošovky? Čudujem sa, že ma opäť spovedá, odkiaľ som, veď by si ma mohol pamätať... Opäť mi masíruje a leští ruku, chvalabohu, dnes tú druhú. A znova mi chce dať zľavu, tentokrát zato, že mám taký strašne sympatický prízvuk. Sám z toho nebude mať nič, ale že som to ja, dá mi celý set iba za 100 Eur. Až keď sa mu za chrbtom objaví jeho kópia s olivovo-zelenými očami, pochopím. Sú to dvojičky.

MEXIKO, Cozumel

Ráno dostanem ešte v posteli do tváre pohár vody. Jááj, Veľká noc. Budem teda celý rok čerstvá. A aby ani Milan neprišiel skrátka, tiež ho „odkľajem“. Vyšľahám ho stočeným uterákom.

Veľkú noc nemám rada. Koho by bavilo nechať sa oblievať ľadovou vodou, keď je vonku zima? No nechať sa kúpať v Karibiku, to je iná vec. Takú „oblievačku“ môžem hoci aj celoročne. Pri tejto príležitosti pripomeniem Milanovi, aké mal šťastie, že ma stretol. Že má s kým spoznávať svet! Veď aha: kolega strašne túži cestovať, no jeho žena nechce z domu ani päty vytiahnuť. Iná žena má panický strach z lietadiel. Ďalšia sa zas bojí o svoje sliznice, a tak sa nechce dotknúť ničoho, čo nie je sterilné. To len ja! sa ničoho nebojím, ani o sliznice, ani lietadiel, ani lodí a pokojne ma môže vziať do Karibiku trebárs aj každý rok!

Prístavné móla na mexickom ostrove Cozumel sú dlhé betónové plošiny pre dve lode, z každej strany môže kotviť jedna. Je tam sedem takýchto mól a cez Vianoce sú všetky obsadené. Neviem si predstaviť, ako to vyzerá, keď sa všetci vylodia naraz. Vedľa nás, vzdialená iba pár metrov, kotví nórska loď Jade. Je ešte o čosi väčšia ako naša, vidíme si so susedmi rovno do spální a kývame si na pozdrav. Posádky sa asi nevedia dohodnúť, ktorých pasažierov pustia na breh skôr a nastáva prvý chaos a zápcha: tlačíme sa vonku na móle, no vpredu ktosi blokuje výstup a nechce nás pustiť ďalej. Je teplo, slnko nám praží na hlavu, začíname byť nervózni. Milan sa (ako vždy) derie dopredu, ťahá ma davom za ruku. Už sme celkom vpredu, pri zátarasách. Milan začína hvízdať. A potom začnú nespokojne hvízdať všetci, úradníci sú vyplašení, dav už neudržia, odstraňujú zábrany a púšťajú nás do prístavu.

Milan beží ako Usain Bolt. Ja za ním. Bežíme tak rýchlo, že nás nestihne oňuchať ani colnícky pes. Colníci nás považujú za súčasť posádky, ktorú máme v pätách – a nechávajú nás prejsť východom pre personál. Za nami dvere zavrú, pred dav postavia zátarasy, ľudia sa tlačia ako imigranti zo Sýrie. Kontrolujú ich a púšťajú do Mexika po jednom. Nechápem, prečo. Chcú im vari zabrániť prepašovať na svoje územie hnusný americký kapitál?

Ostrov Cozumel je najväčším mexickým ostrovom. Nachádza sa neďaleko polostrova Yucatán a je vyhľadávaným miestom pre svoje mangrovníkové pralesy a bohatý jaskynný systém. Miestni žijú z turizmu a na turistov sa vrhajú ako muchy na med. Aj na nás hneď útočia a predháňajú sa v ponukách čarokrásnych výletov spojených so šnorchlovaním v jaskyniach. Sú však enormne drahé, nemáme chuť zachraňovať celú mexickú ekonomiku, a tak sadáme do taxíka a nechávame sa zaviezť na prvú pieskovú pláž.

Na pláži nevydržíme dlho. Už sme dosť opálení, pokožka sa bráni. Vraciame sa teda do prístavu Punta Langusta, kde Milan zostane prečesávať obchodíky. Ja sa vraciam na loď. Pôjdem na obed, potom do fitka. Loď je prázdna. Aj v reštaurácii som skoro sama. Cítim sa ako kráľovná, 15 čašníkov čaká, kedy kývnem prstom. Predháňajú sa, kto ma obslúži. Užívam si to a blahosklonne si dávam načas.

„A kde je esposo /manžel/?“ pýta sa ma salvadorský čašník Luis.

„Esposo má rád nákupy a esposa zasa pivo,“ hovorím a labužnícky si odpíjam z oroseného pohára.  

Večer je v divadle fantastická akrobatická šou. Vystupujú dve hadie ženy, čo sa vedia poohýbať ako guma, zavesiť za ústa na tyč, urobiť stojku a v tomto „závese“ ešte udržať na sebe kamošku-hadicu!

Predstavenie uvádzajú animátori hrou na tiene. Štyria zabávači v dlhých čiernych frakoch, bielych košeliach a s čiernymi cylindrami na hlavách sa „prilepia“ na nič netušiaceho človeka, ktorý vstúpi do divadla, idú mu v pätách a robia presne to, čo on (ako tiene). Potom sa za ním derú pomedzi sedadlá až k jeho miestu, kde si mu všetci štyria postupne sadnú na kolená. Potom vydajú víťazný pokrik a zamávajú klobúkmi. Publikum vedia rozosmiať statočne. Nakoniec sa rozhodnú tieňovať zaľúbený párik, prilepia sa im na chrbát, chytia sa za rúčky a keď si tí dvaja vymieňajú nežné pohľady, aj oni sa na seba nežne a hanblivo pozerajú. Párik si ich všimne, okamžite pochopí hru a urobí neuveriteľnú vec: zastane pod pódiom a vášnivo sa pobozká. A vtedy na seba čierni chlapci vyjavene pozrú, zhnusene si odpľujú a so zdeseným výkrikom sa rozutekajú každý iným smerom. A my sa smejeme až nám slzy tečú.

Po predstavení nastúpili na pódium všetci, čo sa o nás starali: šéfovia čašníkov, kuchárov, ubytovania, recepcie, ba aj kapitán a lodní dôstojníci. Bolo ich toľko, že museli stáť za sebou v troch radoch. Všetci sa s nami pekne rozlúčili, lebo zajtra sa naša plavba končí, vraciame sa do Havany, kde bude loď zasa tri dni stáť. Na konci si zobrali do rúk veľké tabule s písmenami, svetlá zhasli, písmená zasvietili a pred nami sa objavovali rôzne nápisy: tešilo nás, ďakujeme a dovidenia pri plavbe so spoločnosťou MSC.

Nuž, z dovolenky sa človeku málokedy chce vracať, ale z tejto sa mi nechcelo odísť vôbec. Vôbec, vôbec. Jediné, čo mi umožnilo prežiť toto násilie, bola myšlienka, že ešte nekončíme! Ešte si na štyri dni odskočíme na pláž Varadero, lebo byť na Kube a nevidieť Varadero, je ako byť na Slovensku a nevidieť Tatry.

A už sme zasa v Havane, v meste, kde by Milan nechcel byť ani Bohom a ja ani Bohyňou. Po vystúpení z haly nás na ulici ovalil mrak horúcich výfukových plynov. Slnko pražilo, vzduch bol vlhký, smog sa držal pekne pri zemi. Cez stiahnuté okienka áut revala hudba. Zo strieborného opla na nás zamával náš Miloš Nový. Prišiel ako sme sa dohodli. Ako anjel-záchranca. Odvezie nás do 140 km vzdialeného Varadera. Jeho auto vyzeralo medzi otlčenými veteránmi luxusne. No iba kým sme doň nenasadli. Auto bolo po čerstvom „servise“, prevodovka nezaberala v žiadnom bode, pod kapotou do seba bolestivo narážali ozubené kolesá, ktoré nie a nie zapadnúť. Každé pohnutie, každé zaradenie jednotky si vyžadovalo použitie hrubej sily, medziplyn, sériu pokusov, božskú trpezlivosť a odolné sluchové bubienky. Železá v podvozku škrípali jak fras.

Po ceste sme museli tankovať, a mali sme šťastie. Na Milošovu otázku: „Hay diesel?“ /máte naftu?/ totiž pumpár odpovedal: áno. A to je na Kube výhra! To, že niekde stojí pumpa, ešte neznamená, že majú benzín! Nekonečnú cestu z Havany do Varadera sme prešli prískokom-poskokom, a bol to ďalší dôkaz, že na Kube sa dejú zázraky.

Hotel Melia Marnia leží na konci kosákovitého polostrova Varadero, z troch strán ho obmýva more a z diaľky vyzerá dosť luxusne. Trochu som sa bála, že o nás nebudú vedieť. Že našu rezerváciu zrušili, lebo Obama, lebo Rolling Stones, lebo – niečo.  Nuž nie, šťastena na nás zasa cerila zuby v sympatickom úsmeve a bez problémov nás ubytovali.  

Hotel bol celý z betónu, postavený do širokého polkruhu, k izbám viedli nekonečné chodby. Izba bola priestranná, s veľkou kúpeľňou, za ktorou bola posuvná sklenená stena, aby z vane človek mohol pozerať televízor a na prvý pohľad vyzerala luxusne. Dvere na WC však nešli otvoriť. A keď sme ich násilím otvorili, nešli zavrieť. Milan sa snažil vyrovnať pánty a trochu to opravil. Mlčal, ešte nevedel, že nefunguje splachovač na záchode. To už začal hrešiť. Voda v ňom neprestajne tiekla, zurčala. Skúsila som pritiahnuť plavák a na chvíľu stíchol, hajzel jeden. Vzápätí sa však plavák otvoril a voda opäť hučala. Potom sme zistili, že sa nedajú odsunúť dvere na terasu, a to už Milan zúril. Keď ešte  vyskúšal pevnosť osadenia trezora v stene – a ten mu zostal v ruke – vyrazil z izby ako rozzúrený býk. Za noc v tomto hoteli platíme 200 Eur! Koho by to nenaštvalo? Neviem, čo povedal recepčnej, ktorá hovorila iba po španielsky, asi jej stačil jeho výraz, lebo o chvíľu sa vrátil s ďalším kľúčom. Nová izba bola o pár dverí ďalej a bola takmer rovnaká. Rovnaká nielen čo sa týka veľkosti, ale aj porúch. Dvere nešli otvoriť. Kľučka na WC sa točila dookola. Doska na záchode o dve čísla menšia, ako misa. Odsúvacia stena za vaňou odtiahnutá, nedala sa zatiahnuť. V predošlej izbe sme už čo-to opravili, teraz sme to opravovali znova. A čo sme my údržbárska čata? Milan cvične potiahol trezor. Vydržal. Spláchol záchod. Splachovač fungoval. A tak sme sa presťahovali. Z rozčarovania z luxusného hotela nás vyliečil až kubánsky rum.

Ruská ruka architekta sa v tomto hoteli nedá zaprieť. Betónové steny bez akejkoľvek výzdoby, vysokánske haly, strohosť a všadeprítomný „duch súdruha“. Do takýchto hotelov sa u nás chodievalo na rekreácie ROH. Pôsobilo to tu na mňa tak nejak potemkinovsky, tak nejak „akože“. V celom tomto rezorte bolo badať snahu o svetáckosť. Lenže snaha vyšla nazmar, lebo nikto neodstránil prapríčinu všetkých týchto zbytočných nedostatkov – lajdáckosť a lenivosť.

Večera v štýle švédskych bufetových stolov oplývala všetkými možnými jedlami: od  praženice cez raňajkové nátierky, musli a jogurty, až po chobotnice, langusty, kompóty a zaváraniny. Človeku tu nezostáva nič iné, len pomiešať piate cez deviate. Pravá dietetická katastrofa.

Ráno sa nám celý rezort javil o poznanie krajšie. Pekný park pred hotelom, bazény s mostíkmi, k moru (150 m) preváža hostí tichý elektrický vláčik. Na pláži lehátka a slamené slnečníky, drinky a jedlá v baroch na pláži zadarmo v rámci all-inclusive balíka. Modré náramky, ktorými sme označení ako holuby, nás oprávňujú na konzumáciu čohokoľvek a kedykoľvek. Dokonca aj kokosových orechov, ktoré jeden kubánsky Rumburak roznáša pomedzi lehátka a otvára mačetou na vlastnom kolene.

Karibské more na Varadere je čistulinké, teplé, tyrkysové. Pláže dlhé, zlatý piesok sa mieša s ostrými, rozbitými mušľami. More je plytké, a aj keď ste ďaleko od brehu, môžete si o dno odrieť koleno. Odrazu zistíte, že oveľa viac v tom mori beháte, ako plávate. Po hladine sa obrovskou rýchlosťou preháňajú kite-surferi. Majú tu ideálne podmienky: silný vietor, čo im fúka do šarkanov a pomerne pokojné more. Tento vietor je veľmi zradný: človeku sa zdá, že mu nie je veľmi teplo, pritom slnko páli ako besné. Ľudia si nosia studené pivo v termoskových pohároch. Popíjajú ho postávajúc v skupinkách po pás vo vode, so širákmi na hlavách.

Na oblohe lietajú obrovské hnedé kormorány. V mori plávajú dlhé tenké ryby. Letiace kormorány vo výške stiahnu krídla a strmhlav, ako šípy, na ne útočia. Niekedy sa aj dva-tri vtáky vrhajú na jednu rybu. Alebo sa len tak usadia na vodnej hladine a kde-tu si zobnú. Sú veľké ako labute. Milan ma chce s kormoránom odfotiť, káže mi ísť k nemu bližšie a bližšie, káže mi ho pohladkať. Lenže ja cudzích vtákov nehladkám!

Kubánske čašníčky sa snažia očariť hostí svojou vynaliezavosťou. Na bielu penu capuccina napíšu čokoládou: Cuba. Chyžné skladajú na izbách uteráky do tvaru labute a na vankúš seňora pripnú pozdrav od Barbary, ktorá sa bude starať o jeho pohodlie, v tvare srdca. Pozerám potom na seňora podozrievavým okom, mávam mu lístočkom so srdiečkom pred nosom a hovorím: „No pekne!“

Keď seňor v bare dopíja pivo, čašníčka, taká chiquitita, mu už aj nesie nové. Keď pridlho čakáme na obsluhu, chiquitita sa na čoraz nervóznejšieho seňora zahľadí nevinnými očami, mrkne dlhými mihalnicami, koketne naznačí vzdialenosť medzi ukazováčikom a palcom: Toľko. Už iba toľko nech seňor počká. A seňor sa hneď ukľudní a tie dva centimetre počká rád.

Čo Kubáncom naozaj nemožno uprieť, je ich zmysel pre hudbu a tanečný rytmus. Neustále vrtia zadkom a eroticky sa vlnia. Aj vás vyzývajú, aby ste sa pridali: Tu sa nemusíte hanbiť, tancujte, toto je Kuba!!

Každý deň popoludní sa pri hotelových bazénoch konajú školy samby. Tanečníci sú poobliekaní do pestrých kostýmov, dievčatá sa venujú starším seňorom, muži seňoram. Niekedy školy samby vystrieda iný program, napríklad módna prehliadka. Modelky sa prezliekajú v prístrešku priamo pod naším balkónom. Robím paparazzi zábery, kým Milan na izbe číta. A čo také som zistila, keď som im takto nevychovane čumela do šatne? Že modelky majú potetovaný chrbát. Tak veru.

Večer za tmy sa v areáli bazénov robí ohňová šou. Do bazénu skáču mrštné akvabely, z vody sa nehlučne vynárajú ich prepnuté špičky, kolená, stehná. Z brehu bazén fakľami osvetľujú vyparádené dievčatá. Oheň a voda – kombinácia, ktorá predáva.

Alebo v hotelovej hale spieva s klavírnym doprovodom operná diva typu Monserrat Caballé. V iný večer tancujú vonku sexi Chicitas. Vždy je to zaujímavý program. Toto majú vo Varadere zmáknuté na jednotku.

V posledný deň sa rozhodnem vystáť dlhý rad na čerstvé minútky a dať si na večeru morské špeciality. Chcem vedieť, prečo tu vždy stojí toľko ľudí. Chlapík v zástere hádže pripravené ryby, langusty a homáre na horúcu platňu, zalieva ich vínom, korení, pritom sa nenútene prihovára hosťom. Vykecáva sa s francúzskymi slečnami a očarený vlastnou francúzštinou vôbec nevníma, že sa mu pred okienkom tvorí dlhokánsky rad. On sa smeje, predvádza, koketuje. Rad sa zväčšuje, ľudia vzadu šomrú. Ja už by som na jeho mieste kolabovala zo stresu, no on si hvízda.

Lebo toto je KUBA!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

               

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Перезвоните,

(Виктория, 16. 9. 2018 18:56)

Позвоните мне, пожалуйста, по номеру 8 (495) 248-01-88 Виктория

рыкерыфкряап

(Ирина Тимцова, 8. 6. 2018 21:29)

Спасибо! Интересно очень !

Hello

(Robertwef, 15. 4. 2018 3:06)

Pucim od smiechu:)

(Jana, 17. 9. 2017 0:22)

Naozaj putave, poucne a vtipne citanie, nema to chybu...:)) ste super...

O včiel v Havane

(Chcem Kuba :), 11. 6. 2017 7:58)

Dobrý deň.
Baví ma čítanie vášho blogu.
Volám sa Sergey a som z Ruska.

Môžete povedať, presnú adresu v reštaurácii "President" v Havane?
Páčilo sa mi váš príbeh o jedle ao malé čierne včely ... :)
Na konci leta budeme Havane a snáď opakovať experiment.

Môj e-mail - sidsv@ya.ru

ďakujem

Opäť som sa pobavila

(Darina Hudáková, 20. 5. 2016 22:47)

Andrejka, si talentovaná spisovateľka, dobre sa to číta, dej je strhujúci, popretkávaný vtipnými vsuvkami, pobavila som sa a zároveň som sa dozvedela niečo o ďalšej krajine :-)

Jednoducho wooow :)

(Eva, 20. 5. 2016 13:14)

Wooow! Úžasné rozprávanie, ktoré ma dokonale vtiahlo do luxusnej a horúcej atmosféry tohto dokonalého výletu :)