Choď na obsah Choď na menu
 


KANADA

img_9083.jpg

         Do Vancouveru sme leteli z Paríža francúzskymi aerolinkami. Milan dostal sedadlo v zadnej časti lietadla, ja vpredu, v samom strede sedadlovej rady. Z ľavej strany si ku mne prisadol asi 200 kilový poďobaný Arab v dlhej bielej kandure. Do sedadla sa súkal dlho a bolestne pomaly. Vzdychajúc a fučiac si doňho postupne natláčal všetky vrstvy svojho mohutného tela. Lakťová opierka, ktorú som sklopila v poslednej chvíli, aby som si ochránila svoj životný priestor, sa utopila v záplave Arabových fáld. Jeho telo prekypovalo všetkými škárami ako nakysnuté cesto a niekoľko tukových lalokov sa ku mne prelievalo cez operadlo. No, ty sa tak skoro nevyčuráš, hovorím si. Ale aspoň budeš mať kvalitný airbag, keby nás zľava nabrala stíhačka.

Náhle v lietadle nastala tma. Žeby búrka? Ale takto, z čistého neba? Nie, nie, masa, ktorá zabrala všetko svetlo, sa hýbala. S námahou sa pretláčala pomedzi rady sedadiel smerom ku mne. Zaslúžilá čierna africká mať zastala priamo nado mnou, vreckovkou veľkou ako plachta si zotrela z tváre pot a významne mrkla na sedadlo po mojej pravici. Zúfalo som pozrela na Araba. Pochopil a ľavou rukou sploštil svoje pravé prso. Natlačila som sa k nemu a uzavrela svoj obmedzený priestor pravou lakťovou opierkou. Zaryla sa mi pod rebrá a černoška sa zvalila do sedadla. Zadok mi z oboch strán privalili mohutné tukové balvany, ramená vyleteli k ušiam do úzkej štrbiny pred úbohé kľúčne kosti. Teraz by ma už nezasiahla stíhačka ani z pravej strany, no čo z toho, keď sa do piatich minút zadusím?

Na pomoc mi prišiel fešný francúzsky stevard. Manžel tejto dámy, ukázal na mňa, sa pýta, či by niekto zo spolusediacich nebol ochotný vymeniť si s ním miesto. Ách, ako dobre, že ma niekto hľadá! Že ma niekto zachráni z tohto anakondinho zovretia! Černoška s Arabom na seba zdesene pozreli a stevard sa im s úklonom ospravedlnil. Slová neboli potrebné. Svetlo nádeje zhaslo. Môj osud bol spečatený. Zomriem v lietadle z Paríža do Vancouveru na následky zastavenia krvného obehu a spučenia pľúc. A tie nové topánky mi dajú tak akurát do truhly!

Fešný stevard sa objavil znova, ak si madam želá, neďaleko manžela sa našlo jedno voľné miesto. Oj, želá, madam si želá! Vyslobodzujem sa zo zajatia a rázne preliezam cez sediaceho Araba. Stevard mi galantne podáva ruku, no aj tak sa na chvíľu ocitnem rozkročená nad Arabom, neschopná prinožiť z takého uhla. Tváre sa nám ocitnú nepríjemne blízko a v jeho očiach čítam smrteľnú úzkosť. No a čo, ak sa cíti znesvätený, nech spácha rituálnu samovraždu!

Slobodný nádych do voľných pľúc je tá najkrajšia vec na svete a prvé minúty na novom sedadle vedľa očarujúco vychudnutej Číňanky si ho naplno užívam.

Ešte kým čakáme na odlet, dostávame pohár šampanského. Štrngáme si s Milanom cez uličku a spiklenecky na seba žmurkáme. Tuší, že mi zachránil život?

V rámci olovrantu dostávame NANUKY (!) a počas celého letu máme v zadnej časti lietadla k dispozícii servírovací stolík plný nápojov, ktorý stevardi so šarmantným úsmevom dopĺňajú.

Odteraz lietam iba s Francúzmi!

Práve tu, pri napájadle, sa zoznamujeme s ďalšími účastníkmi nášho zájazdu. Kým priletíme do Vancouveru, vieme všetko o sebe, deťoch, vnúčatách, šéfoch, svokrách, aj svojich záľubách. Vitálny dôchodca Jožko je rovnako ako ja posadnutý in-line korčuľovaním, dokonca korčuľuje rovnakým štýlom – s palicami.

„Nenosím žiadne chrániče, nič nemám na sebe, iba trenírky,“ vysvetľuje hrdo čerstvý majiteľ cestného lišaja na oboch kolenách.

„Tak to ja som vystrojená poriadne,“ kontrujem. „Ja nosím aj tričko.“    

Na 15 dní do Kanady som sa zbalila do jedného malého červeného kufríka a jednej tašky cez plece. Po prílete sa ma všetci pýtajú, či sa mi stratila batožina. No hej, normálna žena nosí v tomto type kufra iba kozmetiku. Lenže ja viem, že každú noc spíme inde a vynášať si kufre do vysokých poschodí hotelov budem sama... 

„A zmestia sa ti tam aj nejaké darčeky?“ pýta sa Milan a myslí pritom hlavne na knihy, ktoré si odtiaľ chce doviezť. Ako inak, v mojom kufri.

„Áno, drahý. Perly a diamanty.“

Vancouver, Britská Kolumbia. Jedno z najkrajších, najbezpečnejších a najčistejších miest sveta. Podľa mnohých najlepšie miesto na život. Usadené v hbokom zálive podobnom fjordu, obklopené hrebeňom zasneženého horského pásmar Coast Mountains. Pri dobrej viditeľnosti možno vidieť aj amerického „obra“, mohutnú sopku Mt. Baker (3285 m) v štáte Washington. Teplý japonský prúd ovplyvňuje celkovú klímu mesta, ktorá je na kanadské pomery veľmi mierna. Teploty neklesajú pod päť stupňov a nestúpajú nad 25. Je tu veľa zelene a veľa prší. Preto ho volajú Raincouver. Aj keď domáci by sa hneď ohradili, že prší iba dvakrát do týždňa: prvýkrát od pondelka do stredy a druhý od stredy do nedele. Centrum (downtown) sa rozkladá na polostrove a pýši sa hustým porastom mrakodrapov naprojektovaných s citom, aby si navzájom nezacláňali. Nad umiestnením výškových budov sedeli tímy architektov, ktorí prepočítavali každú piaď zeme, aby bol zo všetkých poschodí výhľad na hory a more a aby ani jeden neprekážal tomu druhému. Premyslené, vyargumentované, estetické, citlivé, kanadské.

Domy mimo centra sú nízke, najviac dvojposchodové, v uliciach vládne pokoj, dopravné zápchy vznikajú len zriedka. Okolie viliek zdobí nízky, hustý, sýtozelený trávnik, hranice pozemku vytyčujú pedantne zastrihnuté živé ploty a kvetinové záhony ukrývajú hojdacie kreslá a hamaky. Domy sú montované, murovaný tu budete hľadať márne. Rovnako ako v Škandinávii, aj tu dávajú prednosť skladačkám zo sendvičových panelov. Domy sa stavajú na jeden ľudský život a pre jednu rodinu. Potom zbúrať a postaviť nový.

Byty v blízkosti centra sú poriadne drahé. Menší dvojizbák vyjde na milión Euro. A aj tak nezoženiete.

Už na letisku je jasné, čo charakterizuje túto krajinu. Priestorným halám kraľujú vysoké, drevené, maľované totemy, na skalných podstavcoch stoja vypchaté medvede, na „oblohe“ poletujú orly bielohlavé. Všetky suveníry nesú motívy javorových listov, steny sú obložené drevom a lámaným sivým kameňom, popod eskalátory tečie vodopád.

Tu sa mi bude páčiť!

Prišli sme práve v čase ženských futbalových majstrovstiev sveta. Ľudia v meste postávajú pred veľkoplošnými obrazovkami, ktoré sú hádam všade. Na námestiach, v reštauráciách, v kaviarňach. Podchvíľou celé mesto naraz, ako na povel, zareve. A nasleduje potlesk, piskot a štrngot pohárov. O čosi neskôr pri týchto zvukoch aj zaspávame, lebo časový posun nás vyženie do postelí relatívne skoro na miestne pomery, a ako bonus nám do snov pustí škriekanie čajok. Bývame v Bayhoteli, pri mori, ktoré nezamŕza a otužilci sa v ňom kúpu aj v zime.

Už o tretej ráno sme hore, vyspatí a svieži, a že sme disciplinovaní, skúšame v posteli vydržať aspoň do svitania. Ja som v týchto veciach disciplinovaná až-až, a aj veľa vydržím, no Milan to vzdáva, nevie sa tváriť na nič, ani na to, že spí a do postele mi nesie raňajky.  Demänovku. Márne mu tvrdím, že ja ešte spím, napr. práve teraz sa mi sníva, že si nevie zaviazať šnúrky od topánok, a on nato, že keď sa mi snívajú také somariny, je najvyšší čas vstávať.

A tak teda vstávam, poslepiačky do seba nalejem „raňajky“ a vyrážame na prechádzku k moru. Slnko sa ešte len driape na obzor, no po morskej promenáde už behajú ľudia. Niekoľkí cvičia na tráve piatich Tibeťanov, iní robia na drevených lavičkách brušáky a kliky, ďalší venčia psy.

Čo je toto, krajina masochistov?

V anglickom zálive stojí v kruhu akési podivné súsošie. Vari dvadsať vysokánskych postáv sa tu rehoce, až ich prehýna. Z očí im tryskajú slzy, zuby čnejú z rozďavených úst, tváre roztancované v záchvate smiechu.

Čo videli moju výplatnú pásku?

Alebo Milanove slnečné okuliare?

V lietadle sa mu odlomila polovica rúčky, tak si iniciatívne odlomil aj druhú. Okuliare mu držia na hlave len vďaka priliehavým rúčkam, ktoré končia v strnisku pred ušami. Možno by si mal tento vynález dať patentovať skôr, ako si nový módny trend všimnú svetoví návrhári.

Alebo sa smejú z toho, že vo Vancouveri nepoznajú vákuové okná. Naozaj, nežartujem. Všade sú osadené len jednoduché sklá v drevenom ráme s kovovou páčkou na zatváranie, ktorá sa zakvačí o stĺpik ako pazúr. Keby som sem raz prišla žiť, založím si firmu na vákuové okná a vymením sklá v celom meste.

Alebo začnem predávať vodovodné batérie. Na to, aby ste tu v kúpeľni vedeli pustiť vodu, musíte mať diplom! Zo steny trčí čosi ako plastový kryštál, nad ním sprchovacia hlavica. Nič viac. Neviete, čo s tým? Na stene sú dve strany pokynov, nuž sa ráčte s nimi oboznámiť. Ak neviete po anglicky, smola. V druhom hoteli majú nad vaňou iné čudo: kruh v kruhu a v ňom dve páčky. Jeden kruh musíte páčkou celý opísať, aby voda začala tiecť, druhým sa nastavuje teplota. Ak chcete vodu zastaviť, musíte opísať kružnicu dvakrát. V každom hoteli je v kúpeľni iný hlavolam. Jedno však majú spoločné: nedá sa vyjsť zo sprchy so suchými vlasmi, lebo sprchovacie hlavice trčia napevno zo steny a žiadne nové nastavenie nie je možné bez toho, aby ste vopchali hlavu pod padajúcu vodu.

Izby upratuje vysoký mladý muž v uniforme, v bielych rukavičkách. Je z Quebecu, nech mu madam odpustí jeho francúzsky prízvuk...

Počasie je tu zvláštne. Sveter na seba striedavo navliekam a vyzliekam. Keď zasvieti slnko, je horúco na zdochnutie. A keď od mora zaduje vetrík, preskočí vás ľadová smrť. Slnko svieti v inom uhle, ako u nás. Tak nejak rovno do očí. Páli, ale nespáli.

K zvláštnostiam, ktoré Európanovi udrú do očí medzi prvými, patria križovatky a semafory. Sú totiž umiestnené až za križovatkou a na neznačených križovatkách má prednosť ten, čo príde prvý. Žiadne pravidlo pravej ruky. U nás by to asi nemohlo platiť. U nás žijú len prví a prvší.

Tabuľky  s poznávacou značkou sú na autách len vzadu. Vpredu – nič.

Ďalšia „abnormalita“ Vancouveru sú prostriedky MHD. Je tu metro (rýchlovlak), ktorý premáva pod zemou i nad zemou. Sú tu vodné autobusy spájajúce Waterfront so severnou časťou mesta. Sú tu „plechovky“, teda malé trajekty, ktoré premávajú nonstop medzi ostrovmi. A autobusy Handy Dart pre postihnutých, so širokou nakladacou rampou, ktoré zabezpečujú dopravu „od dverí k dverám“ (!!!).  A potom sú tu hydroplány. Lietadlá, ktoré štartujú a pristávajú na vode a zabezpečujú dopravu medzi Vancouverom a Viktóriou, hlavným mestom provincie Britská Kolumbia.

Pri ceste autobusom MHD nie je šofér od cestujúcich oddelený prepážkou, lístky sa kupujú priamo uňho vhodením požadovanej sumy do lievika. Mince musíte mať pripravené, tu sa nevydáva. Príjemný, usmievavý šofér sa ľudí pýta, či prestupujú na inú linku. Ak áno, zavolá kolegovi, aby počkal, že vezie cestujúcich na jeho spoj... Joj, slzy mi vyhŕkli.

A rastú tu palmy. Nekecám.

Dnešná sobota je deň otcov. Vancouver má dopravnú uzáveru, v uliciach jazdia deti na motokárach a dospelí hrajú bedminton. My smerujeme do hôr Grouse Mountain týčiacich sa nad zálivom. Nie sú to žiadne veľhory, najvyšší kopec má čosi cez 1200 metrov, no Kanaďania využili jeho potenciál maximálne. Z vrcholu spustili 26 zjazdoviek, postavili 4 lanovky, úpätie obohnali bežeckými traťami, cez les citlivo vyserpentínovali turistické chodníky. Na vrchole postavili obrovskú oboru pre medvede, voliéry pre divé vtáky, amfiteáter, kde sa niekoľkokrát za deň robia vystúpenia pre deti, pristávaciu plochu pre vrtuľníky, ktoré sem dopravujú ľudí z mesta, reštauráciu s obrovskou terasou s výhľadom na lanový most Lions Gate Bridge a Stanley park. Chodníky olemovali majstrovsky vyrezanými drevenými sochami.

S drevom to Kanaďania naozaj vedia, sochu na želanie vám vyrežú priamo pred očami. Aj teraz na pódiu amfiteátra kvília motorovými pílami dvaja sympatickí „lumberjacks“ (drevorubači). Na svalnatom opálenom tele oblečené len sexi  krátke kožené gaťky na traky, lúče slnka sa odrážajú od lesklých navretých bicepsov.

Ja tu snáď oslepnem!

Jeden z nich práve vyrezáva zajaca. Očarené detské publikum stíchne, zabudne lízať zmrzlinu, zabudne vyjedať pukance. Jackovia sú nielen veľkí sympaťáci, ale aj talentovaní zabávači. Kým jeden si navlieka na nohy kovové pazúry, aby vzápätí ľahúčko ako veverica „vybehol“ na vysokánsky hladký stĺp, druhý zručne zabára kvíliacu pílu do neforemného dreveného klátika. Tu ho jemne pošteklí, tam zarýpe, s láskou pohladí, z klátika sa postupne vynára ušatý zajačik. A pritom veselo diskutuje s malými deťmi. No odrazu zjojkne. Moment nesústredenia a zajacova hlava s dlhými ušami padá z tenkého krku. Jack sa kvílivo rozplače, lamentuje, rukami si tvár zakrýva, hlasno smrká do vreckovky, obracia nešťastne odpílený kus dreva v rukách, a ako ho tak oplakáva, náhle zistí, že sa dá postaviť na uši a použiť ako stolička. Skúša si sadnúť, no jeho zadok je priveľký. A tak hľadá nejaký menší, vhodnejší. Otáča si deti, primeriava im stoličku. No aj tie najmenšie majú zadok priveľký. Jack nespokojne krúti nosom, napokon s úľavou ukáže na tehotnú ženu, nie, nie pre ňu, ale pre jej bábo bude akurát. Nevadí, že sa ešte nenarodilo, on má času dosť.

Obora pre medvede je obrovská. Dvojitý plot napustený elektrinou oddeľuje ľudí od macovho teritória. Má v ňom všetko, čo potrebuje. Hustý les, kamenné zrázy, jazierka, vodopád, ba aj drevený brloh. Stojíme za plotom, očami prepichujeme temnú zeleň lesa, no po medveďovi ani stopy. Je tu iba odkaz písaný medvedím labopisom: Nekŕmte nás, strážime si líniu.

Nechceme vás nakŕmiť, verte nám, tak sa nebojte a vylezte!

A už sa tam čosi hýbe. Tenký smrek sa podozrivo rozkolíše. Aj ten vedľa neho.

„Bear! Bear!“ jačí tínedžer vedľa mňa. Hlas mu od vzrušenia skáče do piskľavých triliek. Vidím dve obrovské chlpaté laby s čiernymi zahnutými pazúrmi vykúkajúce spod konára stromu. Medveď stále váha, či sa nám ukázať v plnej paráde. Napokon vylieza. Je to obrovský dospelý grizzly, v živote som nevidela väčšieho medveďa. Stojí len pár metrov odo mňa, hlasno si odfŕkne a pach z jeho tlamy zaveje až ku mne. Myslím, že to, čo zožral,  smrdelo už dlho predtým... Medveď nám venuje ľahostajný, tupý pohľad, mokré čierne nozdry sa mu dokorán otvoria, zavetrí, znova si odfrkne a pomaly odkráča k jazierku. Ovonia vodnú hladinu, labou trikrát skusmo hrabne do vody a potom sa do nej celý ponorí. Nájde si kusisko dreva a chytí ho zospodu všetkými štyrmi labami. Krúti s ním, driape, kútiky tlamy sa mu rozďavujú, oči privierajú v pravej medvedej slasti. Čľapot vody vytiahne z lesa ďalšieho medveďa. Vynorí sa náhle a nečujne, chvíľu vetrí čiernymi nozdrami a potom vlezie druhému medveďovi do vane. Ten nemá nič proti. Kúpu sa spolu, čľapocú, otáčajú drevené brvná, dlhými červenými jazykmi mľaskavo pijú, hlavy zakláňajú do neuveriteľných uhlov.

Nakoniec vyplávajú na breh, otrasú sa v mohutných vlnách, mračno kvapiek dopadne na šošovky foťákov. Až potom, keď sa stratia v temnote lesa, zisťujem, že som úplne premrznutá. medvede-grizzly.jpgŽe tu duje nepríjemný ľadový vietor a ja mám len tenké tričko. Všetky zmysly sa tak sústredili na toto fantastické divadlo, že na vlastné nepohodlie som úplne zabudla. Ruky mi takmer primrzli k foťáku a na tele nabehlo „tišic cickoch“.

Park Capilano Suspension Bridge je najväčšou atrakciou Vancouveru. Človek sa tu prechádza po lanových mostoch 70 m nad kaňonom, alebo po mostíkoch natiahnutých v korunách stromov. Drevené plošiny sú ako prstene nastoknuté na vysokánske jedle a na ne zavesené lanové konštrukcie. visute-mosty-v-korunach-stromov.jpgŽiadne železo, žiadne klince. Len dômyselné obruče a vystužené podpery, ktoré nepoškodia strom. Skúšame, koľko tie mostíky vydržia. Skáčeme, beháme a hojdáme sa, až kým z megafónu nezaznie hlásenie, že behať po mostíkoch je zakázané. Jááj, to asi patrí nám. Človek tu akosi pozabudne, že už nie je dieťa. A tak sa zahanbíme, umravníme a začneme si všímať výhľady, aké sú dopriate iba vtákom a veveričkám. 

Je krásna slnečná sobota a v najväčšom Vancouverskom parku, Stanley park (vyše 400 ha), si pripadáme ako na masovej svadbe. Dnes sa berú desiatky párov. Každá nevesta sa chce fotiť pri vode, s výhľadom na panorámu mrakodrapov, so šatami vykasanými nad kolená, v bielom závoji, bosá, so svadobnými lodičkami v ruke. veteran-s-panoramou-vancouveru--downtown-.jpgPri chodníkoch parkujú nablýskané veterány, alebo čierne, či biele limuzíny s tmavými sklami, dlhé ako autobus. Ako to asi vyzerá vnútri? Šofér v snehobielej košeli, s čiernym motýlikom môj túžobný pohľad pochopí, galantne mi otvorí zadné dvere a kývne, že si môžem nastúpiť. Jasné, že si nastúpim! Vnútri je dlhokánsky biely kožený gauč v tvare L, mäkkučký koberček, barový pult, chladnička, poháre s nedopitým šampanským, hviezdna obloha, zlaté úchytky. Fuj, aký luxus buržoázny, fuj, fuj, fuj!

Vo Vancouveri žije veľmi početná čínska komunita. Okrem veľkolepého China Townu tu vznikla prepychová obchodná štvrť Golden Village, ktorú postavili bohatí emigranti z Hongkongu a Taiwanu. Preto ak ste biely, vo Vancouveri budete čoskoro patriť k exotickej menšine.

„Rozdiel medzi kanadskou mentalitou a tou našou je v tom, že tu ťa úrady apriori berú ako čestného človeka a snažia sa ti vyhovieť. A ak si gauner, ktorý chce vybabrať so systémom, musíš ich o tom presvedčiť,“ povzdychol si istý slovenský emigrant, ktorý tu žije roky a nikde inde už žiť nechce. „Na Slovensku ťa apriori berú ako gaunera, ktorý chce vybabrať so systémom, a musíš ich presviedčať tonami byrokratických potvrdení, že si čestný človek. A aj tak ti to neveria...“

Okrem naivných úradov majú v Kanade aj naivných policajtov. Nikto tu nikomu nemeria rýchlosť a nekontroluje alkohol za volantom. Veria, že každý šofér predpisy  ovláda a rešpektuje. Nikto nevyberá pokuty. Z čoho len tí Kanaďania plnia štátny rozpočet?

V hoteloch už takí naivní nie sú. Hostia sem prichádzajú všelijakí, no ignorantov vedia prevychovať pomerne účinne. Za fajčenie na izbe je pokuta 500 dolárov. Za pitie alkoholu v hotelovom bazéne 2000 a za venčenie psa na verejnej pláži 2500 dolárov. Pri ubytovaní v hoteli musíte predložiť debetnú kartu, z ktorej vám ako zálohu na prípadné škody hneď na úvod stiahnu 250 dolárov. Ak prípadné škody neurobíte, vrátia vám obnos na kartu vraj bez poplatkov... uvidíme doma. Každopádne nás táto kanadská nedôvera strašne se... vytáča. Lebo zdržuje.

K hotelovým hosťom sa uvítací leták na izbe zabalený v hnedej koži prihovára úctivo, ba priam matersky. Prezradí vám, že hotel ponúka internetové pripojenie vo všetkých izbách a verejných priestranstvách, no nezabudne pripomenúť, že ste na dovolenke a s prácou by ste to preháňať nemali. Povie vám, ako nastaviť digitálne hodiny a nechať sa nežne zobudiť. Nočný kľud na izbách je potrebné dodržiavať medzi 23:00 a 8:00. Táto informácia je uvedená slovom: Ssssshhhh. A aby ste to nepochopili zle, nasleduje za ňou vysvetlenie, že hotel od vás nechce, aby ste sa počas nočného kľudu správali ako mních, len aby ste rešpektovali právo na odpočinok iných hostí. V ďalších informáciách nájdete, že hotel vám ako láskavosť ponúka „lístok na túlanie po meste“ na hybridné mestské autobusy. Nie, nie je zadarmo, hotel ho zaplatil za vás. A vedľa leží malá knižočka s odtrhávacími poukážkami na zľavy v zmluvných obchodoch a reštauráciách. Ozaj, a tá malá zmrzlináreň za rohom má pre vás pripravenú uvítaciu „facebook“ zmrzlinu na znak priateľstva. Zadarmo, samozrejme. 

Z Vancouveru mierime do národného parku Jasper (Alberta) v čarokrásnych Skalistých horách, ktoré sa americkým kontinentom tiahnu v dĺžke 3400 km až ku hraniciam s Mexikom. Ich kanadská časť v proviniciách Britská Kolumbia a Alberta je súvislým reťazcom chránených národných parkov a prírodných rezervácií, z ktorých sú mnohé pre svoju nevšednú krásu zaradené do svetového dedičstva Unesco. Ozajstný raj na zemi pre ľudí ako ja. Vrcholy hôr dosahujú takmer štyritisíc metrov, pomedzi ne sa plazia mohutné ľadovce, z tých stekajú vodopády a vytvárajú tyrkysovo sfarbené ľadovcové plesá a jazerá. Oblasť Skalistých hôr bola turistom sprístupnená až koncom 19. storočia, kedy dokončili výstavbu transkontinentálnej železnice z východu na západ, preto sa tu ešte cestovný ruch nerozvinul naplno a krajina si uchovala svoj úchvatný, divoký ráz. Zimy sú tu tvrdé a dlhé, doliny neraz zavalí až 10 metrov snehu, železnicu zasypú lavíny. Chvalabohu, dúfam, že drsnosť tunajšieho počasia uchráni krajinu pred masovým turizmom. Niektoré miesta sveta by bolo treba schovať do trezora. Národný park Jasper určite! 

Okrem transkontinentálnej železnice majú v Kanade vybudovanú kvalitnú cestnú sieť. Z východu na západ vedie diaľnica Trans-Canada Highway, zo severu na juh Alaska Highway, ktorá začína v blízkosti Fairbanks na Aljaške a končí v Dawson Creek v Britskej Kolumbii. Cesta meria 2400 km, vedie náročným terénom (viac ako 100 mostov) a postavili ju za 8 mesiacov a 12 dní!!! Súdruhovia vo Váhostave asi niekde robia chybu...        

Po ceste do mesta Jasper si robíme zastávky na nádherných miestach. img_8329.jpgPri tyrkysovom jazere Joffre Lake so snehobielym ľadovcom za chrbtom. Pri divokej, mohutnej rieke Hudson ukrytej v lese, ktorá hučí ako vlak a podchvíľou sa láme v tučných, spenených perejach. Pri vodopáde Brandywine, ktorý sa z ničoho-nič vyrúti spomedzi stromov do kotla hlbokého 70 m. Vidíme aj majestnátny Mount Robson (3954 m) v parku Provincial Park, najvyšší štít kanadských Skalistých hôr pripomínajúci Matterhorn. img_8441.jpgA to je len pár čerešničiek na torte vyrobenej zo samých čerešničiek. 

V najväčšom lyžiarskom stredisku na americkom kontinente, Whistler Blackcomb, dejisku zimných olympijských hier 2010, sa zdržíme dlhšie. Meno dostalo toto miesto podľa hvízdania miestneho druhu svišťa (whistle = pískať). Stredisko má najrozsiahlejšiu lyžiarsku plochu na svete s prevýšením 1600 m, je tu 200 km zjazdoviek, z ktorých najdlhšia meria 11 km. Za hodinu prepravia lanovky 65 500 lyžiarov! V zime tu naváľa skoro 10 m snehu a sezóna prakticky nekončí. Na najvyšších zjazdovkách si kvalitne zalyžujete aj v lete. Medzi pohorím Whistler a Blackcomb premáva kabínová lanovka Peak to Peak, ktorá drží svetový rekord s najväčším rozpätím lán (3 km) medzi podpornými stožiarmi. Touto lanovkou v kabínke s preskleným dnom sa vezieme ponad údolie zarastené hustým lesom vysokých úzkych stromov A čo vidíme pod sebou? Presne tak, medvede!

Príroda v Kanade sa nedá výstižnejšie pomenovať, než slovom – zdravá. Lesy bez jediného suchého stromu, stromy vysoké, mocné, svieže, jednoducho zdravé. Nezožiera ich lykožrút smrekový. Toho tu celkom iste nemajú. A aká bohatá krajina to je!

      Spíme v prekrásnom hoteli Coasthotel v mestečku Kamloops pri rieke Thompson. Večeru sme si kúpili v supermarkete po ceste, a tak sa teraz s rožkami a salámou rozťahujeme na mramorovom kozmetickom stolíku v chodbe za dverami. Smejeme sa, že k takejto večeri by sme si mali dať „šumáka.“ Kanadská maďarská saláma je mäkká a Milan sklamane konštatuje, že chudobný človek aj v p.či na klinec narazí. Čerešne veľké ako slivky balené v perforovanom sáčku s bežcovým zipsom sú však vynikajúce a najväčšiu zábavu zažijeme na balkóne, keď sa kôstkami snažíme trafiť svetelný reklamný pútač pri ceste. Kým ja fľusám kôstky spôsobne, oblúkom, ako dáma, Milan ich chytí medzi palec a ukazovák a vystrelí s mocným náprahom ruky od pása ako projektil z pištole. A kôstka presvedčivo cinkne o vzdialený pútač. Ľudia, to je chlop!

NP Jasper sa nepáči len nám, ľuďom, ale aj zvieratám. Popri cestách sa pasú stáda sŕn a jeleňov wapiti s tupým mladým parožím pokrytým semišom. wapiti-jelen.jpgSo vznešenosťou baletných umelcov nebojácne prechádzajú cez hlavnú cestu, kopytá kladú špičkou na zem, autá zastavujú na okrajoch ciest, vyskakujú z nich sfanatizovaní ľudia a fotia ich do umretia. Z auta vidíme nielen jelene a srny, ale aj soby, medvede a kojoty, za nimi tyrkysové jazerá, bujné zelené lesy, hory so snehobielymi čapicami, vodopády, ľadovce.

Gýč, gýč, gýč.

Okolo jazier sú roztrúsené zrubové domčeky s nízkou sedlovou strechou, s hlbokou terasou a sklenenými oknami až po zem, za ktorými horí v obrovskom kamennom krbe oheň. Móla s uviazanými člnmi. O drevené výplne plotov medzi kamennými stĺpikmi opreté horské bicykle. Terénne štvorkolky. Úhľadne naukladané kopy dreva. Altánky s trávou na streche.

Chcem vystúpiť a stráviť tu zvyšok života!

V NP Jasper sa motáme tri dni a každý deň si myslíme, že už nič krajšie neuvidíme. Ráno vítame slnko v odraze zrkadlovo hladkej plochy jazier okolo Pyramide Island. Keď sa nakloním nad hladinu, môžem si v odraze vytrhať obočie...pyramide-island--np-jasper.jpg

Rieka Maligne, jeden z prítokov rieky Athabasca, vytvára na svojom toku prekrásne zákutia. Jedným z  ich je aj Maligne Canyon, podľa môjho názoru najkrajší kaňon na svete. Hlboký je až 50 metrov, no široký miestami len 2 m. V úzkych tiesňavách zemskej pukliny rastú zo stien stromy. Sú to statné vysoké jedle, no z výšky, z ktorej sa na ne pozerám, vyzerajú ako krpaté bonsaje. Dnom kaňonu sa rúti divoká, dravá rieka, modrá voda sa vo vymletých „hrncoch“ splašene krúti, vápencové steny sú hladké ako klzisko, maligne-canyon.jpgrieka nesie so sebou popadané stromy, ktoré potom prekríži a poopiera do tesných stien úžľabín ako zápalky. Popri dlhom kaňone vedie chodník, na najkrajších miestach sú nad rokliny vystrčené drevené vyhliadkové plošiny, hlboké pukliny čarovne prekleňujú visuté mosty. Človeka to láka zísť dolu až k spenenej rieke. No výstražné tabule tvrdia: Ak sa o to pokúsite, môžete zažiť oveľa viac adrenalínu, než chcete.  A ja som si až doteraz myslela, že nad Suchú Belú v Slovenskom raji, či na Jánošíkove diery v Malej Fatre niet...

Ostrov Spirit Island na ľadovcovom jazere Maligne Lake nájdete v každej publikácii o Kanade. Je to symbol (duch) krajiny zosobňujúci to najtypickejšie z Kanady: husté zelené lesy, vodopády, ľadovce, zasnežené vrcholy hôr, tyrkysové jazerá a divú zver. Je to maličký ostrov, no mimoriadne fotogenický. spirit-island.jpgPlavíme sa po jazere Maligne vari hodinu, loď kormidluje statná ryšavá Írka a jej kamarátka, drobná, pehatá Austrálčanka, nám do mikrofónu šteboce o histórii a objaviteľoch tohto magického miesta. Obom dievčinám to tu učarovalo natoľko, že zbalili svoje saky-paky a poď ho žiť do Kanady. A ako mnohí, inde už žiť nechcú. Dozvedáme sa, že jazero Maligne má tvar ako prst: je dlhé (23 km), no úzke (1 km). A je to len jeden z prstov, ktoré stiekli z ľadovca do dolín. Prst má úctyhodnú hĺbku, až 95 m a  teplotu len 5 stupňov. Takže kúpanie sa moc neodporúča. Jazero je také studené, že v ňom nežili ani ryby. Až jeho objaviteľ, Henry Macleod, ich sem doniesol začiatkom storočia, a to na vlastnom chrbte. V bareloch od whisky. A vraj názov Spirit Island bol pôvodne odvodený od iného významu slova spirit = alkohol, bez ktorého sa tu v zime nedalo prežiť. Z mohutných skál naokolo stekajú do jazera biele vodopády. Okrem výletných lodí po ňom plávajú červené kajaky a v blízkosti Spirit islandu sa dá aj kempovať. Dokonca je to najlacnejší kemp v Canade: noc stojí len 10 Eur. A to máte v cene aj  návštevu medveďa!

Po dnešnom dni sa pýtam nášho sprievodcu Kamila, či nás na tejto ceste čaká ešte niečo krajšie. Odpoveďou je záhadný úsmev. Znamená to áno?

Tak tomu neverím!

            Medicine Lake je jazero, ktoré tiež napája rieka Maligne na svojej púti k sestre, rieke Athabasca. Toto jazero patrí ku geologickým záhadám. Voda z neho sa po naplnení stratí nevedno kam, ako keď vypustíte vaňu, no na jar sa zasa naplní. Práve v blízkosti tohto jazera postavili počas druhej svetovej vojny experimentálne lietadlo z pykretu, teda zmesi drevnej buničiny a ľadu, ktoré malo zásobovať námorné jednotky. Pykret sa nedal zachytiť radarmi, bol lacný a dostupný, mal nízku tepelnú vodivosť, vedel plávať na vode, bol takmer nepriestrelný a pevný ako betón. Projekt nazvali Habbakuk. Po ukončení testov sa lietadlo z pykretu nechcelo roztopiť ani počas výnimočne dlhého a horúceho leta.

Pri jazere žijú morské orly a orly kanadské. Jeden práve nalietava do hniezda na vysokom strome. Pristavím sa pri chlapíkovi s foťákom na vysokom statíve. Dovolí mi pozrieť do hľadáčika a priblížiť si hniezdo dlhokánskym objektívom. Vidím opáperené orlie mláďatá v hniezde, aj oddanú orliu mať. Potom mi chlapík hrdo ukáže fotky, ktoré z tohto miesta nafotil. Má tam statné jelene caribou, ktoré majú parožie ako hrebene, má tam rysa (!), ba aj medveďa hnedého.

„A toho ste kde videli?“

„Presne tam, kde ste pred chvíľou stáli vy!“

            Fraser river. Najdlhšia rieka v Britskej Kolumbii, obľúbená najmä medzi rybármi. Vyteká spod hory Mt. Robson a ústi do Tichého oceánu vo Vancouveri. vodopady-rearfalls.jpgPri našom putovaní ideme stále proti jej prúdu. Je zaradená do svetového dedičstva Unesco. Žije v nej jeseter biely a päť druhov lososov. Tie si na jej hornom toku zriadili pôrodnicu, a zároveň márnicu. Tu sa narodia, odtiaľto sa vydajú na dlhočiznú púť do Tichého oceána, aby sa opäť, na týždeň presne, vrátili „do hniezda“. Po ceste späť plávajú proti prúdu, preskakujú divoké pereje, aby sa vyčerpané ešte naposledy napili „plodovej vody“, založili nové potomstvo a umreli. Práve na tejto rieke si na ne počíhajú medvede, postavia sa na skaly nad perejami a lososy im naskáču rovno do papule.

Poobede ideme na prechádzku k Piatim jazerám neďaleko mestečka Jasper. Kráčame lesom, okolo hláv nám bzučia mračná komárov. Mať v ruksaku sprej proti hmyzu je absolútna nevyhnutnosť. Kanadské komáre milujú slovenských turistov! Drzo dobiedzajú, no napiť sa z našej krvi im nedovolíme. Oliznem si ruku nasprejovanú riadnou dávkou repelentu – fuj, tak cez toto by sa k mojej krvi nedostal ani vysmädnutý Dracula!

Istý úsek cesty vedie šmykľavým, suťovitým terénom, ktorý sa prudko zvažuje. V skupine máme aj staršie dámy a s úžasom hľadím, ako jeden z najmladších mužov, Janko, počká na najstaršiu dámu v skupine a galantne jej ponúkne rameno. Tá neváha, ľavou rukou sa zakvačí o jeho rameno, pravou si zľahka pridrží klobúk, hrdo sa vystrie a vznešene ako anglická kráľovná zíde dolu svahom.

Mám strašnú chuť zatlieskať im. Tak zatlieskam. Ostatní sa pridajú.

Pomedzi stromy náhle presvecuje akési fosforeskujúce svetlo. horseshoe-l.jpgČo je to, prepánakráľa? Jazero! Ale aké! Akoby na jeho dne zapli neónové žiarivky. Zastaneme, híkame, fotíme, kým nám sprievodca mierne vzrušeným hlasom neoznámi:

“Rýchlo preč, za vami je medveď!”

Vystrašene sa obzeráme. Áno, vidíme ho. Je to čierny medveď baribal, vlastne pani baribalová, lebo v pätách sa jej mocú dve mláďatá. Tvária sa priateľsky, krotko až plyšovo a vzbudzujú v nás nehu. Kamil vraví, že tieto vrúcne city nám isto-iste neopätujú.

Na vyvýšenej vyhliadke medzi dvoma jazerami zasa zaregistrujeme farbu, ktorá do prírody nepatrí. Červenú. Na najkrajšom mieste parku sú osadené dve červené kreslá z lisovaného plastu s vysokými operadlami, spojené širokou lakťovou opierkou, ktorá slúži ako náučný panel. cervene-kresla--np-jasper.jpgDo takého kresla si jednoducho MUSÍTE sadnúť, musíte sa zapozerať na prírodu, musíte vypustiť z hlavy všetky problémy a musíte sa kochať. Takéto červené „kochacie“ kreslá sú rozmiestnené po všetkých kanadských národných parkoch a osadené na tých najčarovnejších vyhliadkach.

A my také prečo v Tatrách nemáme?

Horúce pramene Miette hot springs nájdete v horách nad mestom. V štyroch bazénoch s vodou od 14 až do 40 stupňov (podľa chlapov od 2 cm do 14 cm), si môžete užiť výhľady na hory a lesy zasa trochu inak. Požiadala som Miloša, aby ma na pozadí krásnej panorámy odfotil. Ujíma sa toho rád a profesionalitu nezaprie:

“Brucho vtiahnuť, kozy vystrčiť. Nepomýľ sa!”

V bazéne relaxuje párik Ukrajincov, ktorí tu žijú už dvadsať rokov. Pracujú pre naftársku spoločnosť a hádajte čo? Nikde inde by žiť nechceli.

“My sme sa už nemohli pozerať na tú korupciu, čo vládne v našej krajine. Ak nezaplatíš, nič nevybavíš. Pravidlá a zákony platia len pre chudobných. Kto má peniaze, kúpi si spravodlivosť, kúpi si vzdelanie, kúpi si pravdu. Museli sme odtiaľ odísť.”

Ach, čo mi to len pripomína…

Dnes je Jána a v skupine máme nášho sympatického Janíčka z Hriňovej. Večer si na jeho počesť v miestnej pivárni objednávame poriadny džbán piva (jar) a do éteru zareve hlasné  slovenské “Veľa zdravia, šťastia.” Krčma stíchne, všetci otočia hlavu naším smerom, melódiu každý pozná, ľudia zdvihnú poháre a naznačujú Jankovi: na zdravie.

“Ja mám vlastne meniny dvakrát” hovorí Janko. “Doma som Ján a tu som IndiJán.”

Chichoceme sa, lebo tento mládenec má nesmierne šarmantný detviansky prízvuk. A že je to sympaťák a stále slobodný, nahovárame mu fešnú servírku za nevestu. Veď hľa, junák, mocný, pekný a sám. A pritom vie aj zvárať!

“Raz ma chceli doma oženiť,” mávne Janko rukou nad našimi snahami. “Aj nevestu mi našli, domov došikovali. Aj sa mi pozdávala… Tak som jej jednu capeu, reku aby videla, že odvážňi som! A potom som ovcu pretiahou, reku aby videla, že nebude na šecko sama…”

Týmto úvodom spustí Janko sériu bačovských vtipov, ktorým niet konca kraja. Kanaďania sa len obzerajú, uši natŕčajú, tiež by sa chceli pripojiť, zasmiať sa, no neučili sa v škole po slovensky, a teraz to ľutujú.

Cestou do hotela spievame pieseň hrdých Slovákov Na Kráľovej holi, ľudia otvárajú okná a mávajú nám. Také niečo v krajine, kde panuje prísna disciplína, sa často nevidí….

Opúšťame národný park Jasper a smerujeme do susedného parku, Banff. Cesta medzi Jasperom a jazerom Lake Louise v NP Banff sa nazýva Icefields Parkway, meria 230 km a podľa National Geographic je to tá najkrašia cesta na svete. Vedie údoliami pozdĺž riek, preplieta sa vysokými priesmykmi pomedzi zasnežené štíty hôr a šplhá vysoko na rozložitý ľadovec Athabasca Glacier. Predstavte si širokú asfaltku na mieste Tatranskej magistrály a budete blízko. Icefields Parkway vedie samým stredom Kanadských Rockies a je taká scénická, že s vyhlásením National Geographic absolútne súhlasíme. Je vykladaná drahokamami v podobe tyrkysových ľadovcových jazier (Moraine Lake, Peyto Lake), mohutnými vodopádmi (Athabasca Falls), či nenápadnými jazierkami ako Horseshoe Lake horseshoe--np-jasper.jpgzašitými v lese, medzi vápencovými skalami a bralami vytŕčajúcimi nad hladinu, kam chodia trénovať kanadskí skokani do vody. Už chápem Kamilov záhadný úškrn: na tejto ceste nie je možné určiť, ktorá časť je najkrajšia.

Moraine Lake (Morénové pleso) je modro-zelené jazero v objatí majestátnych Desiatich štítov, napájané z ľadovca, ktorému vďačí za svoju nádhernú farbu. morenove-jazero.jpgPri topení ľadu doňho steká aj vápencová “múka”, na ktorej sa lomia slnečné lúče. Je to ďalšie z extrémne fotogenických miest Kanady. Volajú ho aj Dvadsaťdolárové jazero podľa zadnej strany kanadskej dvadsaťdolárovej bankovky platnej medzi rokmi 1969 a 1979. Pozeráme sa na jazero z vyhliadkovej plošiny na konci turistického chodníka. Od jazera sa vetví niekoľko značených turistických ciest na okolité štíty, och, prečo len tu nemáme viac času! Sedíme na kameňoch nad jazerom, od ktorého nevieme oči odtrhnúť, keď tu zrazu nastane medzi ľuďmi ruch. Všetci sa nahrnú k zábradliu a ukazujú rukou k parkovisku. Pár metrov od nášho auta sa pasie statný grizzly. Ľudia ani autá ho nerušia. Nevšíma si ich. Milan nelení, otočí sa na päte a uháňa dolu strmým chodníkom ako mladý srnec, fotoaparát nastavuje už počas skákania po kameňoch. K medveďovi dobehne v rekordnom čase a vyrúti sa naňho tak, až sa maco zľakne. Nie je zvyknutý, aby ho naháňali tvory bez srsti, navyše na zadných nohách. Milan na medveďa namieri oko objektívu a minie naňho skoro celú SIM kartu. Medveď si ho nevšíma, zatiaľ. Všetko pozorujem zhora, z vyhliadky na kopci, a som v strehu. Keby sa situácia zmenila a medveď by začal naháňať Milana, budem sa do toho musieť vložiť JA!

Vodopády Athabasca Falls nie sú preslávené svojou výškou, ale objemom vody pretekajúcej skalnou úžinou. vodopady-athabasca.jpgV hornej časti tvorí podložie prevažne pevný kremenec, spodnú mäkký vápenec, do ktorého sa voda zavŕtava s viditeľným pôžitkom. Vymieľa tu početné kotly a hrnce a donekonečna vyhládza ich steny. Rúti sa strmým prepadliskom a v oblaku vodnej hmly rastie sýtofarebná dúha. Pozdĺž vodopádov vedie turistický chodník s plošinami a mostmi, z ktorých je nádherný výhľad. Keby sme tu mohli zostať aspoň týždeň!

 K jazeru Peyto Lake, sa dá dostať veľmi pohodlne, leží blízko cesty Icefields Parkway a z parkoviska k nemu zbehnete za pár minút. Jeho farba je zo všetkých kanadských jazier najvýraznejšia, je tak krikľavo tyrkysová, že neveríte vlastným očiam. Ani fotoaparát nevie úplne zachytiť túto farbu, nech to skúšame s akýmkoľvek nastavením, skutočnosť je vždy oveľa lepšia. Neveríte? Choďte sa presvedčiť. 

img_9079.jpgO čosi ďalej míňame po pravej strane vyhliadkovú podkovu s preskleným dnom (skywalk), ale tu nezastavíme. Vraj nemôžeme stáť na každom “rohu”, to by sme do Banffu nikdy nedošli. Nosy máme nalepené na sklo, výhľad je každú chvíľu iný, raz sa pozeráme na červené pieskovce, vzápätí na sivú žulu, hneď vápencových mužíkov, dažďový prales, či zasnežené vrcholy ľadovcov. A viete, čo je najlepšie? Vedľa celej cesty sa vinie cyklistický chodník! Patrí medzi najzámejšie cyklotrasy na svete a ja sa sem kvôli nemu jednoducho musím vrátiť. 

Stojíme na parkovisku pred majestátnym ľadovcom Athabasca Glacier. --adovec-athabasca.jpgJe súčasťou obrieho ľadovca Columbia a keby ste sa po ňom chceli pošmýkať, vyvezú vás hore autobusmi na vysokánskych kolesách. Nie tak dávno pokrýval aj plochu parkoviska, na ktorej práve stojíme, no od roku 1870 sa skrátil o 1,7 km, preto naň dnes pozeráme iba zdiaľky.

No hej, zdá sa, že s tým otepľovaním mali pravdu.

Mestečko Banff svojou architektúrou pripomína Zakopané. Kameň, drevo, záplava kvetov, parky, kone, koče. Rozprestiera sa pozdĺž rieky Bow v údolí majestátnych hôr. Máme možnosť obzrieť si ho zhora, z vrchu Sulphur Mountain, kam sa vyvezieme gondolou. vyhlad-na-mesto-banff-a-rieku-bow.jpgPo chodníku z drevených dosák sa dostaneme až k starej meteorologickej stanici na vrchole. Na turistov tu čakajú nádherné výhľady, napr. na bizarný Mount Rundle (2949 m) a husté lesy pokrývajúce úpätia okolitých hôr, náučné tabule a pásikaté veveričky Chipmunk. Tie sa nám nebojácne naháňajú chipmunkovia.jpgpomedzi nohy, vyliezajú na topánky a za oriešok sa po nohaviciach vyšplhajú aj na plece.

Celkom zblízka si mestečko obzeráme pred obedom, kedy si dávame prechádzku pozdĺž rieky. Neviem, kam skôr pozerať: či na valiacu sa masu spenenej vody, či na kamenný most s indiánskymi profilmi, img_8730.jpgna vyhliadkové plošiny s lavičkami, na rozprávkový hotel Fairmont postavený v štýle francúzskych zámočkov a citlivo zasadený do lesa nad riekou, na skalné útvary naokolo, jazdcov na koňoch, kanadské domčeky, či na oblohu, na ktorej plachtia orly. Zasa raz miesto, kde chcem ostať žiť svoj život až do konca. Tu je naviac aj teplo a voňavo. Môžu za to kvitnúce osiky, rozhorúčené brezy, jedle a smreky.

Obed máme v štýle “piknik” pri jazere Minnewanka. Jedlo si kupujeme v miestnom supermarkete SafeWay. Je to obchod, kde si môžete kúpiť potraviny, aké len chcete. Surové, teplé, studené. Všetko na váhu, skombinujete si to ako chcete. Zabalia vám to do plastových misiek, pridajú hrču servítok, plastové príbory, ba aj vlhčené utierky. Majú tu aj výdatnú hustú polievku. Vedľa kotlíkov sú plastové misky rôznych veľkostí s viečkami, z ktorých sa nevyleje ani kvapka. Čerstvú zeleninu a ovocie naukladané v regáloch neustále osviežuje jemná vodná hmla. V priehľadných plastových misách sú do kruhu naukladané surové tyčinky mrkvy, zeleru, karfiol a brokolica, v strede omáčka (dip). Ak chcete byť štíhly a fit, v Kanade žiaden problém. Vedľa drevených políc s chlebom a pečivom sú jednorazové balenia s kúskom masla, dvoma plátkami šunky a dvoma plátkami syra. Ovocie nakrájané na kocky si vyberiete podľa želania zabalené v plastových pohároch rôznej veľkosti. K tomu dlhá dvojzubá vidlička. Chýba vám ešte niečo? Ak úsmev predavačky, tak ste vedľa. Nielenže sa na vás milo usmeje, ale kým platíte, chce vedieť, ako sa máte, aký ste mali deň, odkiaľ ste. A či sa vám v Kanade páči.

Oj, páči sa nám, páči.   

piknik-pri-minnewanke.jpgPiknik pri jazere Minnewanka sme označili za top nápad nášho sprievodcu Kamila. Možnosti piknikovania a grilovania v kanadskej prírode sú nekonečné. Lavičky a stoly umiestnené na polostrovoch vybiehajúcich do jazera obkoleseného horami, nízky udržiavaný trávnik, deky, člny, hojdačky, všade čisto. Grilovacie krby pod strechou, pred nimi kopa narúbaného dreva. Vedľa tečúca pitná voda. Záchody so štósmi toaletného papiera, s plnými zásobníkmi dezinfekčného gélu. Kontajnery na triedený odpad s dômyselnou západkou proti medveďom.

A červené kochacie kresielka.

Kanadská kuchyňa nie je veľmi vyhranená. Skôr tu narážate na japonské sushi bary, čínske, indické, či thajské reštaurácie. A samozrejme americké fastfoody, mekáče, hotdogy. Pre mňa kanadská kuchyňa znamená grilované rebierka. Tu ich robia z malých pekinských prasiatok, marinujú ich v medovej chili omáčke, grilujú na drevnom uhlí a podávajú na dlhých tanieroch s hranolkami. Barbeque babyribs. Absolútna pochúťka, nikde na svete nerobia také rebierka, ako v Kanade.

V Banffe bývame v hoteli s kaskádovito usporiadanými poschodiami. Každá izba má svoju veľkú terasu s nádherným výhľadom na hory. Z našej terasy vidíme na terasy susedov pod nami, na čom by nebolo nič zlé, keby k nám večer nezavítali na návštevu naši priatelia zo zájazdu. Sú veselí a radi spievajú. Lenže keď sa Slovač rozospieva, chce, aby ju bolo počuť. A z nášho balkóna ju počuť doďaleka. Smejeme sa, spievame, pijeme pivo a je nám dobre. Ani si nevšimneme, že je už jedna hodina po polnoci. A viete, čo stojí v hotelových pravidlách: Ssssshhhh! Po 23:00 nočný kľud.

Niečo pred jednou zavelí Milka na odchoch. Najvyšší čas ísť spať. Keď jej muž nesmelo protestuje, skríkne: „Kto je tu chlap?!“

Smejeme sa všetci, aj ona, lebo chcela povedať: šéf.

Pár minút po ich odchode klopú na dvere našej izby dvaja policajti. Rušíme nočný kľud. Porušujeme pravidlá. Sú na nás sťažnosti. Policajti sú slušní, no prísni. Chvalabohu, že som momentálne na izbe sama a viem ich presvedčiť, že sa to už nikdy, nikdy nestane, teraz hneď sa polepšíme a už viac v živote nezhrešíme.

Ráno sa naši priatelia uškŕňajú a pýtajú, kto za nás zaplatil kauciu, že sme na slobode…

kanon-johnston--np-banff.jpgJohnston Canyon. Opäť jedno z prekrásnych miest na našej planéte. Jedna časť cesty pripomína Prielom Hornádu v Slovenskom raji, kde človek kráča po železných rohožiach nabitých v stene nad riekou. horny-vodopad-v-kanone-johnston.jpgLenže toto je oveľa dlhšie, krajšie, malebnejšie a bezpečnejšie. Míňame spodný vodopád a mierime k hornému. Ten je schovaný za skalné bralo, preto je pohľad naň tak trochu nečakaný. Nádhera.

Kazia to len komáre. Ako všade, aj tu sú ich mračná.

“Na mňa dnes nejdú,” smeje sa Milka. “Ja už asi nemám krv. Samé pivo.“

Čakáme sa pri zrubovej chate, v ktorej predávajú točenú zmrzlinu. Marta sa nevedela dočkať predavačky, tak si zmrzlinu natočila sama. Lenže nevedela ju zastaviť. A tak vyšla von s niečím, čo pripomínalo cukrovú vatu a tieklo jej to z každej strany. Nikto ju nezatkol, no na zvyšok cesty dostala prezývku Zmrzlinová lady.

Múzeum Indiánov v Banffe je naozaj zážitkom. Na maketách, obrazoch a plastikách vidíme, aký bol život indiánov v týchto končinách ťažký. Vo vitrínach sú maľované sádrové postavičky indiánov na koňoch pri love bizónov. V tvárach majú strach a napätie, vystúpené lícne kosti im dávajú hrdý, odhodlaný výraz. Iná scéna zachytáva Indiána skrčeného pod stromom, ktorý na návnadu mŕtvej kuny láka orla, aby mu mohol vytrhnúť pierko z chvosta do indiánskej čelenky. Pierka museli byť ukoristené živým dravcom. Inak ho čelenka neochránila.

Ornamenty, ktoré zdobia kožené indiánske šaty, sú vyrobené z dutých koncov vtáčích pierok, alebo rozdrvených mušlí. Fííha, všeličo vie byť krásne, ak sa toho ujme šikovná ruka!

Ozajstný, živý sivovlasý indián nám prinesie akýsi prapodivný sláčikový nástroj, na ktorom vylúdi neuveriteľné zvuky: napr. dupot koní, parnú lokomotívu, hrom, štart lietadla. A potom nám dá do ruky bubny a my máme sklony políhať si k indiánom okolo vatry a dať si s nimi párty, či potiahnuť z fajky mieru.

S Banffom sa lúčime pohľadom na magické Hoodoos, alias pieskovcových mužíkov roztrúsených vo svahu nad riekou Bow. Pozeráme sa na nich z červených kochacích kresielok a nechce sa nám odísť.

Po ceste vidíme zastavovať autá.

Čo je tam?

Medveď. Stojíme?

Jééžiš, zas medveď? Kašli na to, choď ďalej!

Po Vancouveri som si naozaj myslela, že ma už iné kanadské mesto nedokáže viac nadchnúť. Nuž, mýlila som sa. CALGARY sa najskôr netvárilo ako vážny konkurent. Obrovské výstavisko Saddle house, s pieskovým okruhom pre súťaže koní, kde sa práve diali vážne prípravy na preslávené kovbojské preteky konských povozov, dávalo mestu provinčný ráz. vo-vancouveri.jpgNo keď sme prišli do centra a uvideli prekrásne súsošia, čistučké ulice, športoviská pri rieke a koše s farebnými kvetmi zavesené úplne všade, zmenila som názor. Downtown je plný mrakodrapov so zrkadlovými stenami, oddychových zón, fontán, parkov a krásnych výhľadov. Centru kraľuje bronzové súsošie piatich žien s nápisom: Madam, you are not a person (Madam, vy nie ste človek). To vraj vyhlásil istý alfasamec v kanadskom kongrese, keď sa jedna odvážna žena chcela uchádzať o verejnú funkciu. Týchto päť žien sa v Kanade zaslúžilo o to, že ženy boli uznané za ľudí. Hádajte kedy? Nie, nie v 1. storočí, ale v roku 1929!

Jednoznačným bodom v prospech Calgary je jeho stála teplota, bez výkyvov, na Kanadu netypicky vysoká. Ďalej jeho blízkosť k Banffu a neprekonateľnej prírodnej klenotnici Icefields Parkway. Stojany s bicyklami na mincu. A električka v centre mesta zadarmo.

Vyviezli sme sa na vyhliadkovú vežu Calgary Tower vysokú 196 m, aby sme sa mohli lepšie prizrieť tomuto mestu. Z veže s presklenou podlahou nám Calgary ležalo doslova pri nohách. Jano povedal, že my máme vyššiu vežu ako oni, ibaže naležato. A slúži zároveň aj ako tunel…

            V olympijskom areáli Canada Olympic Park, kde sa v roku 1988 konali XV. zimné Olympijské hry, zostali pôvodné domčeky pre športovcov slúžiť domácim na bývanie. Nerozobrali ich ako v Lillehameri, nechali ich tu stáť a dobre urobili. Aspoň vidíme, kde bývali aké reprezentácie. Pred vstupom na štadión stoja obkolesené vlajkami oba preslávené boby – červený, kanadský a čierny, v ktorom jazdili známi Jamajčania.

“V tomto bobe jazdili banány na snehu,” mrmle si sprievodné slovo k záznamu na kameru Jožo.

“Kokosi to boli, ty banán!” smeje sa Miloš.

Prechádzame národným parkom Yoho, rozkladajúcom sa na oboch stranách údolia rieky Kicking Horse (Kopajúci kôň), ktorým vedú hlavné trasy dopravných tepien diaľnice Trans-Canada Highway, i železničná trať Canadian Pacific Railway. Strmá, kľukatá cesta vedie z údolia Yoho k vysokánskemu vodopádu vodopad-takakkaw--np-yoho.jpgTakakkaw, ktorý napája voda z ľadovca Waputik. Voda sa s hukotom rúti po niekoľkých kaskádach a voľne padá z výšky vyše 300 m. Prvýkrát nám počasie nepraje, husto prší a vodopád postupne zakrýva ťažká hmla. Zdvihne sa až keď prejdeme do národného parku Glaciers (ľadovce) a zlé počasie prečkáme v Meste duchov (Ghost town). Je to veľmi svojský historický skanzen postavený vedľa členitého hotela Pri troch jazerách. V Meste duchov môžete vidieť pôvodnú kanadskú dedinu, domy, obchody, dielne, kostol, školu, ba aj väznicu. Všade sú „živí“ ľudia, teda figuríny v akcii, poobliekané podľa svojho statusu. Zo zamrežovaného okna na vás smutne hľadí úbohý, otrhaný väzeň. Šerif na vás podozrievavo mieri puškou. Lekárnik odmeriava akýsi prášok na miskových váhach. Je tu kopa všelijakých čudných predmetov, do ruky chytám čosi z dreva s koženými popruhmi – čo to len môže byť? Aha, protéza…

Veľkú časť mestečka tvorí múzeum veteránov a starých železničných vozňov. Neuveriteľné, že kedysi sa vo vlakoch spalo na pričniach pripevnených ku skeletu v smere jazdy.

            Endemit ľadovcov sčista-jasna vystrieda les statných, ceder.jpg500-ročných kanadských cédrov obrastených hustým machom. Tento mokrý dažďový prales s kobercom vysokého papradia akoby vypadol z rozprávky. A aby rozprávke nechýbalo vôbec nič, kľukatý lesný chodník sa končí Závojovým vodopádom, ktorý zakrýva kaskády skál zavojovy-vodopad--np-yoho.jpgtenkými vejármi priesvitnej, rozptýlenej vody.  

            Kamil nám zastal na vyhliadke na špirálový tunel (Spiral Tunnel), ktorým prechádzajú nákladné vlaky. Tie sú prakticky bez obmedzenia dĺžky. V priemere môžu mať tak 100 vozňov a v strmom teréne musia klesať pomaly. V súprave sú zvyčajne až 4 lokomotívy, aby ubrzdili rýchlosť naloženého vlaku. No ani to nestačilo, pri pôvodnom 4,5% klesaní v najstrmšom, sedemkilometrovom úseku Big Hill sa vlaky nekontrolovane rozbehli a v zákrute vykoľajili. Preto museli v týchto miestach zmierniť klesanie, a vyriešili to stavbou špirálového tunela. Klesanie sa znížilo na 2,2% a vlaky to zvládajú bezpečne. Je dosť možné, že nápad so špirálovým tunelom odkukali od nás, lebo my sme našu Telgártsku slučku vybudovali skôr.

          A tak teraz stojíme nad údolím a pozeráme sa na prechádzajúce vlaky. Jeden vchádza do tunela, iný práve vychádza o čosi nižšie. Akosi nám nejde do hlavy, čo je na tomto pohľade zaujímavé a prečo tu stojíme. Čo sme ešte nevideli vlak? Až potom nám dôjde, že sa pozeráme na JEDEN vlak. A z jedného miesta vidíme jeho prvý aj posledný vagón. Zvyšok sa stratil v útrobách hory. Aha, tak toto sme ešte naozaj nevideli!

Pokračujeme cestou do vinárskeho údolia Okanagan valley. Južné oblasti západnej Kanady majú klímu ako americká Kalifornia. Blízko mesta Kellowna pri jazere Okanagan sú rozsiahle vinice. img_9773.jpgNachádzajú sa na rovnakej zemepisnej šírke ako Chianti v Taliansku. Pestujú sa tu odrody Pinot noir, Chardonnay, Savignon Blanc a Merlot. Najlepšie sú ľadové vína z hrozna, ktoré sa oberá zmrznuté. Je výrazne sladké a boduje na svetových súťažiach vín. Kanadské víno je kvôli vysokej dani veľmi drahé, aj preto sa k nám nedováža, a aj preto o ňom nič nevieme. Tešíme sa na prehliadku viníc a pivníc vychýreného vinárstva Mission Hill. img_9778.jpgJe tu horúco ako v Egypte a do hlbokých chladných priestorov pivníc vchádzame skutočne radi. Ešte viac nás poteší následná ochutnávka ich produkcie v exkluzívnom salóne. A viete čo? Naše slovenské vínka sú lepšie!

       Opäť sme vo Vancouveri, odtiaľto zajtra odlietame, no ešte predtým si dávame rozlúčkovú večeru v preslávenej reštaurácii zvanej Keg (sud).  Je 1. júla a Kanada má dnes narodeniny, 148 rokov. Presne toľko je nezávislou federáciou s vlastnou ústavou. Preto sú dnes v uliciach davy rozjarených ľudí a keď sa zotmie, z južného brehu prístavu vystrelia tisíce svetlíc v nádhernom ohňostroji. Sledujeme ho obklopení japonskými gejšami v drevákoch. Idú za nami, odkedy sme si dali japonské pivo v ich bare. Biele kimoná majú na chrbte previazané velikánskou červenou mašľou, tváre namaľované na bielo, červené pery, čierne vlasy vyviazané do drdolov, na nohách vysoké dreváky. Prečo prišli žiť sem? Veď Japonsko má najvyššiu životnú úroveň!

Ách, Kanada, krajina medveďov, ľadovcov a stromov,

či naozaj KAŽDÝ tu chce mať svoj domov?

           np-jasper.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Mam dnes pol dna dovolenky..

(Roman Repa, 20. 11. 2015 15:17)

a stravil som prijemne chvile pri citani a pozerani fotiek. Hlavne ma potesilo, ze sa daju stiahnut vo vybornom rozliseni. :)

Pútavé čítanie

(Darina Hudáková, 7. 9. 2015 8:31)

Andrejka, krásne si to napísala. Už si šetrím na cestu do Kanady. :-)

Potlesk

(Daniela Straňáková, 2. 9. 2015 22:43)

Je to úžasne napísané Andrea. Bola som Tam.... pri čítaní som zabudla, že som v obývačke vlastného bytu