Choď na obsah Choď na menu
 


ISLAND

img_2797.jpg

Tento ostrov je ako nepokojný tínedžer. Má len 16 miliónov rokov. Akurát prežíva pubertu, často sa zlostí, prská, fučí a chrlí žlč až po oblohu. A keďže mu v žilách koluje naozaj horúca krv, nikdy nie je isté, čo zasa vyvedie. Je to taký Benjamínko Matky Zeme, a teda rozmaznanec. Poriadne náladový fagan. Naposledy nám svojimi výbuchmi hnevu zastrel oblohu v roku 2010, keď vyvrhol do éteru tony sopečného prachu zo sopky Eyjafjallajökull, ochromil leteckú dopravu a tisíce ľudí prinútil nocovať na vlastných kufroch. Možno je nesvoj aj z toho, že si jeho rodičia, matka Európa, otec Amerika, teraz zmysleli, že sa rozídu. Každý si ťahá svoju tektonickú platňu na svoju stranu a jemu vzniká na tele poriadna ryha. Volá sa Almannagia. A neustále sa zväčšuje.

Island je iný, než všetky krajiny, ktoré poznám. Po vystúpení z lietadla na letisku Keflavik si cestou do hotela vrývam do pamäte prvé dojmy. Nevonia tu tráva. Ani kvety. Nevonia tu vôbec nič. Je tu tak mimozemsky neutrálne. Nelietajú muchy. Nerastú stromy. Vzduch je veľmi vlhký, hmla hustá a dážď akoby padal horizontálne. Počasie sa mení každých pár minút. Šírošíre pláne a zlovestné lávové polia. Z čiernej roviny sa dvíhajú úhľadné násypy granulovaného štrku z vybúrených sopiek. Z jednej strany ich zdobia obrovitánske guľovité balvany rozmetané po celom svahu. A medzi nimi – div sa mi svete – stoja malé chalúpky. Kto si len postaví chalupu na úpätí činnej sopky? Asi budú pre svokry... Jáj, dcéra moja, ty sa za Islanďana veru nevydáš!img_5167.jpg

Ubytovaní sme v luxusnom hoteli Grand, ktorý čnie nad ostatnými budovami ako televízna veža. Má 12 poschodí a v Reykjaviku je to ozajstný mrakodrap.

V kúpeľni zisťujem pozoruhodnú vec: voda z teplovodného kohútika tečie úplne vriaca a smrdí sírou ako vajcovka z Vrbova. Voda zo studenovodného kohútika je zas úplne ľadová, zrejme priteká rovno z ľadovca a chutí božsky. Je to tá najlepšia voda na svete, a to som doteraz nepovedala o žiadnej inej vode, len našej, tatranskej. A máme malé plus pre Island v porovnaní s domovinou.  

img_5440.jpgNáš prvý výlet na Islande vedie na sever od Reykjavíku. Vraj do krajiny, kde Jules Verne umiestnil dej svojej knihy Cesta do stredu Zeme. No neviem... mne to skôr pripadá ako cesta na inú planétu. Ideme po jedinej hlavnej ceste, ktorá vedie po obvode celého ostrova. Nech sa teda vyberiete na sever, či na juh, po tejto ceste vždy prídete do Reykjavíku. Paralelne s ňou beží druhá cesta z udupaného sopečného piesku. Tá je pre kone. Malé islandské polodivé koníky. Sú to tvory neobyčajne prispôsobivé, lebo keď ich na túto hrboľatú čiernu zem pred mnohými rokmi priviezli nórski Vikingovia, neostalo im nič iné, než sa prispôsobiť. Po novom, rozorvanom, pichľavom čiernom teréne sa naučili „kĺzať“. Tento dosiaľ nevídaný krok nazvali „piatym“ konským krokom a stal sa poznávacím znamením pre kone žijúce iba na Islande.

Okrem spomínanej hlavnej cesty po obvode ostrova je tu aj niekoľko lepších či horších ciest zabiehajúcich do vnútrozemia, no tam sa vraj bez sprievodcu, či poriadnej mapy, neradno púšťať. A ak, tak len na výkonnom off-roade na obrích pneumatikách, na koňoch, alebo pešo. Sú to zväčša len udupané poľné cesty plné výmoľov, často zaplavené riekami z ľadovcov. Za zmienku stoja tiež tunajšie dopravné značky. Aby ste ich prečítali, musíte zastať, rozhodne vám na ne nestačí jeden kuk spoza volanta. Nie sú to ani tak značky, ako skôr malé mapy s niekoľkými úrovňami rozvetvených šípok pripomínajúce rodostromy. Ale pozor, zastať sa tu tiež nesmie, kde si zmyslíte. Len na povolených odstavných plochách. Teda niežeby stáli policajti na každom rohu, ale tak to stojí v predpisoch. A predpisy tu každý dodržiava a vôbec nad nimi nemedituje.

Island je čudná krajina.

Na čiernych lávových kameňoch rastie mach. Aj keď je výnimočne nenáročný, odolný a húževnatý, predsa len má čo robiť, aby tu prežil. Nie je tu totiž žiadna pôda, iba sopečný prach. Ak ho poškodíte, bude mu trvať desiatky rokov, kým sa v tomto nehostinnom prostredí zotaví.

Ďaleko vo vnútrozemí vidieť hory sfarbené do dúhova, z lávových polí sa dvíhajú temné sopky, zo zeme fučí para a povrch sa vzdúva v horúcich bublinách. 

Prichádzame do údolia Husafell, kde pestujú v skleníkoch rajčiny a banány. Island bol donedávna najväčším dodávateľom banánov v Európe, vedeli ste to? Do ich teplých vykurovaných skleníkov môže človek kľudne vstúpiť a prechádzať sa v tričku popod banánovníky, hoci zvonka skleník bičuje vietor a bijú krúpy. Teplo tu prichádza zo zeme. V niektorých častiach Islandu majú celoročné „podlahové kúrenie“. Ak vám je zima, jednoducho sa vyzujte, alebo si sadnite na zem.  

V dedinke Reykholt sa narodil Snorri Sturlusson, islandský spisovateľ, autor zbierky severskej mytológie známej ako Edda. Že ste o niečom takom doteraz nechyrovali? Ani ja. A práve preto musí človek cestovať. Aby mohol neustále žasnúť, dvíhať sánku zo zeme a s pokorou pripúšťať, že o svete toho moc nevie. Edda znamená „babička“, čo môže odkazovať na starobu, alebo múdrosť, vyberte si. Severská mytológia vznikla niekedy v 12. stor. a dnešní Islanďania ju čítajú v pôvodnom, staroseverskom jazyku. Nie, nie je nutné čítať ju v rúnach, aj keď by ma to v tejto zakonzervovanej ostrovnej krajine vôbec neprekvapilo.img_5307.jpg

Podľa Eddy tvoria Panteón (spoločenstvo bohov) najvyšší boh Odin a jeho bratia Vili a Vé. Ľudia vznikli tak, že Odin, Vili a Vé vdýchli život stromom vyplaveným na pláž. (Podľa toho by som ja mohla pochádzať z mahagónu...). Odinovi sa prisudzuje „múdrosť vekov“, ku ktorej ale neprišiel len tak, nejakou šťastnou formuláciou DNA, alebo čo. Deväť dní a deväť nocí visel zavesený dolu hlavou, kým mu tam nenatiekla! A schopnosť vidieť do budúcnosti dosiahol tak, že sa pozrel do Mímirovej studne, no aj to ho niečo stálo. Konkrétne ľavé oko. Preto ho spoznáte podľa toho, že ho má prekryté páskou. Odin vlastní oštep, ktorý nikdy neminie cieľ a všade ho sprevádzajú dvaja vlci. Na pleciach mu sedia dva havrany, jeden sa volá Pamäť a druhý Myšlienka. img_2807.jpg

Islandčina je hrozná reč. Jazykolomná. Odkedy ju na toto územie priniesli starí Nóri (staroseverština), v podstate sa nevyvíja, teda nezjednodušuje. Prijíma síce nové slová, lebo tak úplne izolovaný ostrov to zas nie je, no poriadne ich pokrúti, napr. z  pizze si kľudne urobí „pizzur“... V rámci islandčiny neexistujú dokonca ani nárečia a pôvodné poskladané islandské slová zostali v pôvodnom, predlhom tvare. No ak človek veľmi chce, nájde systém aj v tejto hatlanine. Zistí napr., že jökull znamená ľadovec. Že eyja je ostrov a flalla hora. A hľa, čo tu máme: Eyjafjallajökull (sopka, čo vybuchla pred štyrmi rokmi). A po tejto etymologickej analýze nám je jasné, že jej názov je logický a úúúplne jednoduchý. Je to ľadová hora na ostrove! A už nemusíme používať skratku E15, teda E+15 písmen ako leniví novinári, my si to už teraz vieme zapamätať, a keď sa naviac dozvieme, že dvojité „ll“ v strede slova sa prečíta ako „tl“, vieme to dokonca aj vysloviť!

Na tejto dovolenke si však pokojne vystačíme s dvoma slovami, a URČITE tu s touto slovnou výbavou prežijeme. Tvö bjor – dve pivá. A ako bonus sme sa naučili aj slovo: takk, ďakujem. A Islanďania sa na nás za túto našu snahu srdečne usmejú a možno si zapamätajú aj taký krkolomný výraz, ako „Slovensko“.   

Ozaj, a viete, čo znamená slovo Island? Ha-ha, nie, nie je to ostrov! Is je totiž ľad a land je zem. Vidíte? Zasa ste o niečo múdrejší.

V tejto ľadovej zemi je stále nad čím žasnúť. Sú tu vodopády Hraunafossar, ktoré vyvierajú priamo zo skaly. img_5164.jpgVoda si proste našla cestu poréznou lávovou štruktúrou pod zemským povrchom a na jednom mieste sa naraz vymrštila do prázdna, len tak, aby potešila ľudské oko. Je tu prekrásny zlatý vodopád Gullfoss, gejzír Strokkur, či nádherný park Thingvellir s kontinentálnou trhlinou Almannagia, kde sa od seba oddeľujú európska a americká tektonická platňa. 

Dnes ideme na výlet terénnymi minibusmi Mercedes, aké naše oko ešte nevidelo. Pneumatiky sú vysoké a hrubé, podvozok začína vo výške strechy bežného auta. Šoféri sú milí chlapci, dajú si povedať a predvedú nám divokú jazdu po islandských cestách-necestách. Najskôr ale musia vypustiť pneumatiky, aby auto dobre držalo na piesčitom podloží – a už sa rútime dolu strmými zrázmi, prerážame rieky, striekame vodu do výšok, stúpame v ostrom uhle do svahov, váľame sa po sebe a pištíme o život. Keď túto spanilú jazdu prežijeme, hromadne zatlieskame šoférovi a sebe, teda tí, čo to zvládli bez následkov....img_2706.jpg

Večer v hoteli všade horia sviečky, v krboch sa páli drevo, chlapi pred gigantickou obrazovkou pozerajú futbal. Myslím, že ani nedýchajú. Sme tu práve v čase futbalových majstrovstiev sveta a Island žije futbalom. Reštaurácie na svojich vystrčených pútačoch nelákajú turistov na dobré menu, ale uvádzajú na ňom hracie časy zápasov. No tak dobrú chuť! A tak keď si dáme u Číňana na Islande (!) pizzur, neveríme vlastným očiam, čo nám to doniesli. Kopu úplne všetkého, čo našli v kuchyni posypanú mexickými lupienkami tachos. Kuchár vybehne z kuchyne hneď za čašníkom a hypnotizovaný si sadne pred televízor. Na čele majú dnes všetci chlapi napísané: Nevyrušovať!

No a ako vyzerá Mesto pár, Reykjavik? Tak nejak provinčne. Domy drevené, nízke, vymaľované na modro, bielo, alebo hnedočerveno. Mestu dominuje raketa, teda kostol postavený v takom prečudesnom tvare. Pomenovaný je podľa islandského básnika (!) Hallgrima. Je to skôr kultúrne stredisko, ako bohoslužobný stánok. Lavice vnútri sú biele, kožené a operadlá sa dajú preklápať, takže môžete sedieť buď za sebou, ako sa v kostole patrí, alebo proti sebe. Môžete sa teda pozerať buď dopredu, na oltár, keď je omša, alebo dozadu, na organ, alebo, ak vás nezaujíma jedno ani druhé, môžete hrať karty.

img_5311.jpgVýlet na juh obsahuje dva úžasné vodopády, Seljalandsfoss a Skogafoss (lesný vodopád). Prvý je taký závojový, tečie z vysokej skaly a turistický chodník vedie poza padajúcu vodu. Druhý je zasadený v kopcoch pokrytých gýčovito zelenou trávou, až oči prechádzajú. Kráčame chodníčkom do kopca, chceme vidieť, odkiaľ voda padá. Horná plošina nad vodopádom je ohradená plotom. Tu by sa mal dobre vychovaný turista otočiť a nie preliezať plot ako ja! No mňa čosi ženie ďalej. Preleziem plot a sama sa pustím po zelených machovitých poliach. A hádajte čo? Narazím na ďalší vodopád a potom ďalší.  Krištáľovo čistá rieka si tu tečie cez gýčovito zelenú krajinu, na ktorej sa pasú ovce, padá do hlbín, vytvára „hrnce“ a prekrásne prírodné zákutia. V úžase zastanem, rozhliadam sa okolo seba a potom zarevem ako Tarzan. Uáááá! Lebo som práve ulovila jeden z najkrajších pohľadov na tomto svete.img_3069.jpg

Cestou sa zastavíme pri farme, ktorú po výbuchu Eyjaflallajökull zasypala obrovská vrstva sopečného prachu. Podnikaví farmári o tom natočili film a stali sa z nich miestne filmové hviezdy. V závere filmu poďakujú farmári turistom, že im tento prach poodnášali z krajiny vo fľašiach ako suvenír...

O pár kilometrov ďalej stojíme pri pláži z dokonalých čiernych okruhliakov. Sú také ploské a hladké, že ich maséri začali používať na masáže. Ponoria ich do horúceho oleja, dva teplé kamene vám vložia do dlaní a ostatné vám porozkladajú po chrbte. Hladkajú vás nimi a vy cítite, ako vám z tých kameňov prúdi do tela energia.

img_5413.jpgČierna pláž vyzerá neprívetivo, aj voda v oceáne je zlovestne tmavá. Svah kopca nad plážou má však farbu zeleného fixkového zvýrazňovača a utešene rozbíja okolitú ponurosť. Skalné útvary, ktoré „rastú“ zo zeme na tejto pláži vyrážajú dych. Pripadám si ako v geologickej galérii. Čadičové stĺpy pravidelného šesťuholníkového tvaru tu rastú jeden vedľa druhého bez medzery. Ich zarovnané geometrické ukončenie tvorí dokonalú dlažbu. Povedľa sa kolmo zo zeme dvíha mohutná biela granitová stena naskladaná do bezchybných záhybov. Sedíme na rovných mramorových policiach odrezaných tak na jeden zadok a kocháme sa výhľadom na čierne more. Dobre, možno to nie je mramor, ale tak vyzerá. A ja nie som geológ. Ja som očarený, fascinovaný turista, ktorý tu len tak posedáva, alebo pobehuje hore-dolu vo vytržení a fotí si nariasené čipkované goliere nejakej bielej horniny. img_2947.jpgUznanlivo žmurká do oblohy, lebo tam niekde tuší autora tejto nádhery. Aj by mu rád ruku podal, majstrovi, no nedá sa, tak aspoň hádže do mora žabky z dokonalých ploskáčov. Najkrajšie si berie domov v nádeji, že ho raz možno nimi niekto pomasíruje... 

A lietajú tu papuchalky. Sú to také roztomilé tučniačiky s červeným papagájovitým zobákom. Chodia ťarbavo ako kačky, no lietajú majstrovsky. Sú na zožratie. A niektorí si ich veru aj dajú na večeru. Ja nie, prisahám!

Ale dám si sušenú rybu, ktorú nám v autobuse rozdáva Maťa. Je slaná a má pórovitú štruktúru ako pemza. Miestni ju vraj natierajú maslom a jedia namiesto chleba. Hmm. Potom nechávame kolovať rascovú pálenku. Dá sa. A viete čo jedia na raňajky Škandinávci? Knäckebrot natretý slaným maslom, na to plátok sladkastého kozieho syra, potrieť džemom a navrch kyslá smotana. Mňam.

Oceán je tmavý a studený, no práve v okolí Islandu je veľmi bohatý na ryby, delfíny a hlavne veľryby. Veľryba sa povie „kval“ a „kval rek“ znamená veľrybie, t.j. obrovské šťastie. Výraz pochádza z čias, keď bol na Islande veľký hlad, a keď more niekedy vyvrhlo na breh veľrybu, mali všetci o plný žalúdok nadlho postarané. Možno aj preto je lov veľrýb pre Islanďanov  dôležitejší ako členstvo v EÚ. Majú naň však veľmi prísne kvóty a snažia sa loviť humánne, aj keď fakt neviem, čo si mám pod týmto slovným spojením predstaviť. Na Islande prvýkrát vidím veľrybiu farmu. Je to vlastne malý prístav, do ktorého zabitú veľrybu pritiahnu lanami. Veľryba je ozruta ozrutná a v prístave trčí z mora ako ostrov. Veľrybie mäso je čierne a pripomína divinu. Robia z neho aj salámy podobné nášmu Nitranu, a na počudovanie sú veľmi jemné a chutné.

img_2861.jpgNa veľryby sa ideme pozrieť ďalší deň. Na tie živé, samozrejme. Lode s nápisom „Whale watching“ (pozorovanie veľrýb) sa plné turistov rad zaradom vydávajú z prístavov na more. Pri vstupe na loď nám oblečú červené overaly so žltozelenou kapucňou. Sú ťažké ako skafandre, a trochu aj smrdia, ale hore na palube, kde fičí vetrisko a pri každom ponore provy nás osprchuje slaný morský dážď, ďakujeme Islanďanom za túto milú pozornosť. Za nami sa plaví loď Andrea, kapitán má zjavne dobrý vkus na ženy...  Ľudia na nej sú oblečení v žltozelených overaloch s červenými kapucňami. Zdá sa, že tu má každá loď vlastnú farbu dresu.  Alebo je to preto, aby vedeli rozpoznať „svojich“ utopencov?img_2866.jpg

Na hornej palube to s nami hádže, more je búrlivé, vlny vysoké. Ľuďom, čo na prove euforicky skáču pri zábradlí smerujúcom prudko nadol a vzápätí prudko nahor, pomaly mizne z tvárí úsmev, blednú, tackavo si sadajú na lavičku, už nedubasia, hánky im belejú na zábradlí keď pomaly, zadkom vpred, zostupujú po strmých schodoch na spodnú palubu a vrhajú sa na balík zavesených sáčkov. Niektorí to stihnú, iní nie. Zamestnanec poverený starostlivosťou o túto časť výletu má naraz plné ruky práce. Behá po lodi z jednej strany na druhú, vylieva obsah vedra do mora a usádza odkrvených ľudí na lavičky. Robí to pokojne, automaticky, a možno túto prácu aj miluje.

My, čo sme boli poučení, že nemáme skákať na prove ako šimpanzi, sa len blahosklonne usmievame a presviedčame sami seba, že svoje rozhojdané žalúdky máme pod kontrolou. Za to, že sa slušne správame a sedíme na zadku, sme odmenení. Vidíme samotného vráskavca Minke, teda veľrybu s čiernym chrbtom a bielym bruchom. No, vidíme. Na dve sekundy nám ukáže zadnú krídlovitú plutvu a kúsok lesklého chrbta, z ktorého vypustí paru ako z tlakového hrnca. Závan vetra donesie tento pozdrav až k nám, a poviem vám, moc to nevonia. Ale mám nový zážitok, robím si fajku, videla som veľrybu, a to hneď v 5D – zrak, sluch, hmat, čuch, chuť. A tak môžem konečne zostúpiť na strednú palubu, lebo nechcem, naozaj nechcem pridávať tomu dobrému človeku s vedrom a handrou ďalšiu prácu...

img_2877.jpgDeň končíme v Modrej lagúne. Modrá lagúna je niečo ako naša Bešeňová. Je to geotermálne jazero s bielym bahnom, ktorého priaznivé účinky na pleť sú známe na celom svete. Jazero je osadené v objatí čiernych sopečných skál, má sivobiele bahenné podložie a preto vám bielomodrá farba vody vyrazí dych. Do bazénu vstupujete síce po schodoch, no podložie je nerovné, zakopnúť sa dá veľmi ľahko a stratiť zrak tiež. Najmä ak nosíte okuliare, lebo para z horúcej vody vám zahmlí výhľad. Bahno zo dna lagúny má preukázateľne priaznivé účinky na pleť, vyťahujú ho vo vedrách na breh a tam sa ním mažeme ako indiáni. Zasychá rýchlo ako sadra a keď vám táto vakovka po chvíli opadne z tváre, máte pleť hebkú ako mimino. V obchodíku pri lagúne si potom môžete kúpiť krabičku bahna za smiešnych 70 Eur...

Raňajky na Islande majú nezvyčajnú atmosféru. Na stoloch horia sviečky, v krboch praská drevo. Vo vázach sú ruže. Švédske stoly sa prehýbajú pod samými dobrotami – ryby, fazuľa, syry, ovocie, pečená slanina, úžasný chlieb. Keďže sme pri mori, snažím sa jesť hlavne ryby. A prichádzam k prevratnému poznaniu: losos sa nedá jesť každý deň, zato slanina áno. A potom môžem večer na izbe predvádzať kúzla. Napr. toto: Napnem brucho a gombík na nohaviciach sa rozopne SÁM! Bez rúk! Teší ma, pani Copperfieldová.

img_5452.jpg

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Ďakujem za inšpiráciu...

(Markytanka, 15. 6. 2015 13:19)

Ako je u Teba Andy zvykom - nádherný opis - zhltol som to a ani neviem čo chcem vidieť skôr... Snáď budem mať to šťastie a energia Islandu naplní aj moje srdce... ešte raz - vďaka.. ZZ